Človek. Najdokonalejší tvor sveta, Zeme, vesmíru. Človek. Človek staviteľ, človek objaviteľ, človek pomôže, pochopí, zostrojí, pozdvihne, zatratí. Človek láskavý, človek násilný, človek priateľ, človek nepriateľ. Človek...

Už je to niekoľko rokov, čo človek obýva Zem. Za ten čas sa mnoho delí a rozdeľuje. Delia sa kontinenty, delia sa štáty, krajiny, budujú sa hranice. Rovnako je to aj s ľuďmi. Prirodzené delenie je len delenie pohlavia. Avšak ľuďom to nestačí, delia sa z hľadiska rasy, lebo bieli si myslia, že sú lepší ako čierni, či žltí, a naopak. Delia sa aj z hľadiska jazyka, náboženstva, delia sa na chudobných a bohatých, akoby peniaze boli na svete to najdôležitejšie, akoby majetok vystihoval pravú podstatu človeka.

Prečo toto hlúpe delenie? Lebo človek sa chce od ostatných líšiť. Lebo chce byť iný, výnimočný, jedinečný. Ľudia sa však (chtiac, či nechtiac) delia aj na dobrých a zlých. Ale kto by dobrovoľne o sebe tvrdil, že je zlým človekom? Teda tí dobrí sú na svete takmer všetci! Aspoň to o sebe tvrdia. Svet poznal matku Terezu, ktorá obetavo pomáhala chudobným a bezradným. Pozná aj svätého Otca, lekárov, pozná ľudí z rôznych dobročinných organizácii. Veď o tom, či sú ľudia dobrí, alebo zlí, svedčia hlavne ich skutky.

Titulné strany novín a časopisov sú zaplnené článkami o krádežiach a vraždách. Môžu byť ľudia, čo to urobili, dobrí? Môžu. Je síce pravda, že vražda sa odpustiť nedá, no ku krádeži môžu viesť okolnosti, ktoré však ostatní poznať nechcú a majú len jedinú odpoveď „vinný!“ Okolností ku krádeži je nespočetné množstvo, no väčšinou je to neukojená túžba ľudí po peniazoch a majetku. Sú to hlavne mladí ľudia, ktorým dnešná doba ponúka veľa možností na prácu alebo vyplnenie voľného času, no víťazí nuda a vidina rýchleho zbohatnutia. Preto často vidieť partie výrastkov prechádzajúcich cez mesto, poškuľujúcich po ľuďoch hľadajúc v nich ďalšiu obeť.

Ale nuda a vidina peňazí nie je vždy hlavným dôvodom, prečo sa ľudia ku krádežiam znižujú. A tu začína ďalšie delenie. Delenie ľudí, ktorí kradnú pre peniaze a ľudí, ktorých k tomu donútil hlad a zlá finančná situácia. Spomeniem román Bedári, v ktorom hlavného hrdinu odsúdila nespravodlivá spoločnosť za krádež chleba od hladu. Uväznili ho, no po dvadsiatich rokoch ušiel a ukradol biskupovi strieborné príbory. Polícia ho predviedla pred láskavého biskupa a ten povedal, že mu príbory daroval. Tento čin ho natoľko zmenil, že sa snaží pomáhať iným.

Ale koľkí by to chápali ako novú šancu, príležitosť zmeniť sa a začať nový život? Veď takto sa im priestupok doslova „prepiekol“ a bez zlého svedomia môžu kradnúť ďalej. Koľkí by to urobili tak, koľkí onak? Ľudia sú zvláštni, sú rozdielni.

Ľudia sa delia. Delia sa na dobrých a zlých. Ale vieme, či u ľudí prevládajú viacej tie dobré, alebo zlé vlastnosti? Určite by bolo lepšie, keby to boli tie dobré, no to sa presne určiť nedá. Každý má v sebe kúsok dobrého, aj kúsok zlého a neexistuje žiadny prístroj, ktorý by to zmeral. Istý muž raz povedal, že ten, kto pozná ľudí, je skúsený, ten čo pozná sám seba, je osvietený. Možno je to pravda, no koľkí to dokážu? Koľkí vedia odhadnúť človeka na prvý, alebo na druhýkrát? Vedieť presne, aký ten človek je, ako by konal v určitej situácii. A aj poznať sám seba je niekedy ťažké a trvá to niekoľko rokov.

Najdôležitejšie však je nezavrhovať. Nezavrhovať ľudí, ani seba. A ak sa budeme snažiť pochopiť veci okolo nás a hlavne ľudí, zistíme, že v každom sa nachádza kúsok krásneho.