/1467-1536/
Keď takmer po pol tisícročí prečítame kapitoly z diela Chvála Pochabosti, zdá sa, že Erasmus vyjadril myšlienky zo súčasného života. Dokonca sa môže človek utvrdiť v tom, ako v súlade s autorovými názormi súhlasí a aj tak žije. No pri predstave, že Erasmus bol nakoniec profesorom teológie, sa treba zamyslieť nad posolstvom tohto diela nielen v čase, keď bolo vytvorené, ale aj nad jeho odkazom pre prítomnosť.
Platí to najmä v spoločnosti, ktorá sa transformuje a vyvíja do novej podoby. O tomto vývoji a jeho pretvoreniu má v našej spoločnosti každá generácia svoju mienku. Keď vychádzame z toho, že mienka človeka sa utvára v závislosti od podmienok, v ktorých žije, v podstate má každý svoju pravdu. Tá sa upevňuje a líši aj vo vzájomných generačných protirečeniach.
Ktorá generácia by viac tlieskala Pochabosti, keby teraz vstúpila do arény nášho života? Zasmiali by sme sa úprimne, alebo by sme zachovali výraz mŕtveho chrústa? Či by sme nasadili americkú masku s úsmevom číslo-n-?
Ako by tá Pochabosť musela pre nás vyzerať, aby sme jej uverili, že sa nám nevysmieva, ale nám chce ukázať svoje dobrodenia? Pomáhať ľuďom a uľahčovať im život je pre každého silná výzva. Myšlienka, že nič nie je sladšie a drahšie ako sám život, nám preletí okolo uší. Prisvedčíme, ale čo može jedinec pre to urobiť?
Médiá nám denne prinášajú množstvo správ o nehodách,vraždách a iných spôsoboch utratenia života. Nie je možné prežívať každú tragédiu bez ujmy na vlastnom psychickom zdraví. Ale stále nás to zaujíma, čítame o tom, počúvame, pozeráme a strácame tú hranicu citu, ktorá nám dovoľuje byť ešte zainteresovanými a chcieť niečo naprávať. Spoliehame sa na profesionálov záchranárov a v ďalších ukážkach obdivujeme ich nasadenie a schopnosti.
Taktiež môžeme rozhodovať o živote nenarodeného života alebo človeka na hranici smrti. Môže nám vtedy pomôcť Pochabosť?
Práve vtedy môže a musí. Ako vyplýva z Kapitoly 11, 12 aj iných, rozum nás môže zviesť z cesty základných ľudských inštinktov. Netreba dokazovať, že čím vyššia inteligencia, tým viac sú v úzadí inštinkty /pud sebazáchovy, sexuálny, rodičovský.../
Radosť zo života je príznačná pre deti a zvieratá.Dokonca je ľahko prenosná.Mali by sme bojovať o túto radosť až do konca života,potom by sme boli pripravení ho chrániť.
Hoci Pochabosť ponúka aj rozkoš,tá môže radosť znásobiť,ale samotná rozkoš nie je trvalá, je to telesná záležitosť, ktorá vyprchá a žiada si opakovania. Rozkoš však, čo aká silná, nedá sa sprostredkovať ostatným.
Radosť ako stav mysle môže byť dlhšie trvajúca a neobmedzená. Radosť je aj ako dobrá cnosť, ktorej sa máme učiť a pestovať ju. Môže nám slúžiť nielen pri zábave ,ale aj v pracovných činnostiach. Radostný človek šíri okolo seba dobré signály na jej znásobenie. Musí byť pripravený aj na nepochopenie. Súčasný človek je už veľmi zdeformovaný vplyvmi, ktoré na neho pôsobia a takého úprimného radostníka môže považovať najprv za čudáka. Mať z niečoho radosť je vlastne umenie žiť. Potom môže byť aj obyčajné ráno zdrajom radosti. Dôležité je nájsť pre radostnéprežívanie spojencov.
Mark Tvain nie je uvádzaný ako filozof, ale jeho detský hrdina Huckelbery Finn to dokázal. Z jednotvárnej a neatraktívnej roboty akou bolo natieranie plota, urobil svojím radostným nadšením prestížnu záležitosť.
Kapitola 19, ktorej hlavnou myšlienkou je priateľstvo a Kapitola 20 o manželstve môžu svojimi myšlienkami ovplyvniť aj nás v medziľudských vzťahoch. Priateľstvo ani manželstvo nie sú jednoduché spoločenské zväzky. Hlboko sa týkajú nášho každodenného života a interaktívne zasahujú do všetkých oblastí, v ktorých pôsobíme. Filozofické pozadie dáva týmto javom mimoriadny zmysel, ktorý v bežnom živote nedoceňujeme, možno až podceňujeme. Kto nás má na takú dôležitosť vzájomných vzťahov pripraviť?
Rodina, škola, spoločnosť, cirkev? Všetky tireto inštitúcie majú svoje pravidlá a spôsoby. Mnohé z nich akobysa dobrého praktického života netýkali.
Zo vzťahov uniká fluidum večnosti, vernosti, ktoré sa kedysi pečatili prísahou. Aj to je dielo pochabosti.
Rozumný človek si všetko dobre premyslí a vopred prekalkuluje. Veď čo ak by sa napríklad pri tom zosmiešnil?
Človek žije aj so svojimi nedostatkami. Trochu pochabosti by mu však nikdy nemalo chýbať.
