referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Milan
Sobota, 27. novembra 2021
Skúška zvaná život
Dátum pridania: 18.12.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: nicedevil
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 939
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 2.3
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 3m 50s
Pomalé čítanie: 5m 45s
 
(úvaha)

Keď sa tak zamyslím nad životom, vychádza mi len jedna odpoveď nad všetkým tým, čo sa okolo mňa deje a to je, že život je pes a my sme jeho štence. Znie to drsne, ale zamyslime sa nad tým. Už od malička sme skúšaní každodenným behom plynutia času. Pôrod, škôlka, základná škola, stredná, vysoká a neskôr život.

Veď už v ten prvý okamih, keď sme sa narodili. Muselo to byť očarujúce, no zároveň desivé stretnutie so začiatkom čohosi nepoznaného, neovereného a neodskúšaného. Najzarážajúcejšie na tom je, že väčšina ľudí musí žiť na prvý pokus, bez nároku na omyly. Každý dobre vie, ako začal náš prvý pokus, síce sme ho zažili, nepamätáme sa naň, ale vieme o ňom len z počutia: je to pôrod. Nádherný, zároveň bolestivý okamih, ktorý sa z tej nie práve najpríjemnejšej stránky skončil v tom okamihu, keď sme ucítili hodvábne dlane našich matiek. Ten hrejivý, ukľudňujúci a zároveň blažený pocit z istoty, ktorá pramenila z vnútra dvoch súčastí jedného celku našich a tiel našich matiek.

Potom prišli tvrdé skúšky ohňom, v ktorých sme mali pochopiť, ako fungujem ja ako človek. Myslím tým náš prvý úsmev, ktorý nebol úsmevom, bol to skôr aký taký úškľabok, ktorý sa nám pri všetkej tej dobrej vôli podarilo vykúzliť na našich ešte nemotorných perách, alebo tiež naše prvé kúpanie. To bol horor zvaný voda. Keď nás naše matky so všetkou tou vrúcnou láskou a nehou vkladali do čohosi, čo človek nevidí, len cíti na sebe akúsi zvláštnu hmotu, ktorá obopína celé naše telo a my sa v nej začíname pomaly, ale iste cítiť ako v tej najjemnejšej perinke. Pomaly nás objíma pocit istého stretnutia tretieho druhu.

Ďalej to boli naše prvé kroky. Vlastne najprv batolenie, potom lezenie, neskôr chodenie. Predstavte si koľkokrát sme spadli, aby sme sa znova mohli postaviť. Naše unavené telíčko odmietalo pohnúť sa ďalej, ale vedeli sme, že tréningom zocelíme svoje svaly, vlastne to sme ešte ani netušili, čo sú to svaly. Mám skôr taký dojem, že sme sa len chceli podobať „dospelákom“. Áno, tým čudám chodiacim na dvoch nohách, večne, nervóznym a ustráchaným postavičkám v hre zvanej osud.

A čo mala znamenať škôlka??? Ach krutá hra osudu, ale priznajme sa, malo to aj svoje výhody. Okrem tých večných prednášok o spolunažívaní, napríklad aby Karol nebil Jožka, aby sme všetko zjedli, lebo príde čert a odnesie nás do pekla, alebo aby Anička nebrala Zuzke šaty pre jej bábiku, to boli pekné časy. Hoci sme museli jesť, piť, spať a ba aj cikať na povel, utvorili sme si už v škôlke prvé kamarátstva, ktoré nás neskôr v našich psychických rozpoloženiach posúvali ďalej.

Neskôr prišla škola, najprv sa to zdalo ako veľká zábava, ale neskôr sme sa dozvedeli, že učitelia, ktorý vyzerali tak milo a dobrosrdečne, sú vlastne sprisahancami tajného klanu „dospelákov“ a ich bojovou úlohou je pripraviť ďalší oddiel mladej vrstvy na boj so životom o vlastnú existenciu. Bolo to tvrdé, ale utvrdilo nás to v tom, že učenie je dôležité pre život a pre vývoj našich osobnosti, vlastne iba tej jednej v každom z nás. Nieže by sme nemohli mať viacero osobností v sebe, ale predstavte si, ako by to asi bolo, keby každý o sebe hovoril v tretej osobe.

Potom prišla stredná škola a prvé priateľstvá, áno priateľstvá, síce nie na celý život (existujú výnimky), ale aspoň na tie 4 roky na strednej škole. Toto tiež nebolo tým najľahším obdobím. Viete si predstaviť to, že ak budete vyčlenení z kolektívu elity, stanete sa vlastne nikým, nulou, a to vás bude sprevádzať celý váš život? Avšak ak tieto tzv. nuly sa vzchopia a uvedomia si vlastnú hodnotu, stanú sa z nich možno tí najgeniálnejší vedci, najuznávanejší odborníci v odbore s názvom environmentálna metafyzika, alebo niečo podobné. Práve títo ľudia by sa mali vzchopiť a pokračovať vo svojej ceste, veď oni sú tí geniálne odlišní a iní. Preto sú iní, lebo sú dokonalejšími časťami samých seba.

Vysoká, čo vám k tomu napísať. Je to zhluk rôznych kultúr, najmä ak ste nevyrastali v tom meste, v akom navštevujete školu, je to pre vás zo začiatku veľký chaos a naozajstná neznáma. Keď sa však dostanete do stereotypného rytmu vysokej školy, zistíte, že vaša najväčšia obava je len drobným chrobákom kdesi v malinkej čiernej diere uprostred vašej mysle.

Až po ukončení vašich zaťažkávacích skúšok školského systému príde tá najťažšia, a to ŽIVOT. Ako raz povedal Kierkeghart: “Sme vrhnutí do slobody.“
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.