Štúrovci tvorili tretiu generáciu národovcov. Na čele s Ľudovítom Štúrom sa snažili riešiť otázku samostatného národa s vlastným, slovenským jazykom, o ktorý sa s neúspechom pokúsil aj Anton Bernolák. Štúra zapálila myšlienka všeslovanskej vzájomnosti a oslobodenia Slovákov. Uvedomil si, že potrebuje ďalších ľudí, aby mohol rozvíjať svoju myšlienku. Počas vychádzky na Devín si získal na stranu oslobodenia Slovákov skupinu mladých študentov. Slovenskí študenti na čele so Štúrom boli ochotných pokračovať v tom čo začal Bernolák. Pridali sa k nemu napríklad Hurban, Hodža, Matuška a ďalší.

Po štúdiách v Halle začal Štúr pracovať na novej spisovnej slovenčine. Potom sa podujal vydávať Slovenské národné noviny. V prílohe Orol tatranský uverejňoval literárne príspevky. O slovanskej poézii prednášal na Katedre reči a literatúry slovenskej. Založením spolku Tatrín začal vzdelávať národ a zároveň čiastočne umožnil spoluprácu medzi evanjelikmi a katolíkmi. V roku 1843 na Hurbanovej fare v Hlbokom uzákonili Štúr, Hurban a Hodža spisovnú slovenčinu, podľa stredoslovenského nárečia. Tým sa otvorila možnosť pre rozvoj národa a boj proti maďarizácii. Konečne sa mohol vyvíjať samostatný národ s vlastnou kultúrou a históriou.

Myslím si, že bolo neuveriteľne dôležité, aby aspoň jeden človek spravil niečo viac ako len národne myslel a práve Štúr a jeho stúpenci spustili vlnu národných myšlienok a vzdelania. Uzákonili jazyk, ktorý ako tvrdili, je identitou samostatného národa. Konečne sa mohlo šíriť vzdelanie v jazyku, ktorému ľudia rozumeli. Vzrastalo národné povedomie. Ľud si vďaka šíriacemu vzdelaniu začal uvedomovať kam patrí, a že chce byť slobodný, samostatný.

Pre dnešok znamenajú ich činy veľa aj keď si to mnohí vôbec neuvedomujú. Dnes ľudia nemajú čas alebo nechcú čítať knihy, často ich nudí národná história i kultúra. Mladí ľudia odchádzajú za prácou a vzdelaním do zahraničia, lebo na Slovensku nevidia budúcnosť. Možno by sme sa tento krát mohli aj my posnažiť a vytvoriť na Slovensku lepšie podmienky, aby úsilie štúrovcov nevyšlo nazmar. Bez štúrovskej generácie by sme nielenže nemali vlastný spisovný jazyk, ale zrejme ani vlastný štát.

Musím rozmýšľať nad tým, či by sa našiel niekto iný keby Štúr nespravil to čo spravil. Zrejme by prišiel niekto iný, ale mali by sme rovnaké pravidlá pravopisu? Zmenilo by sa niečo alebo nie? To je už teraz ťažko povedať, ale myslím si že môžeme byť radi, že to je, ako to je. Máme vlastný jazyk, štát, kultúru a históriu. Mali by sme byť na našich predkov hrdí a zároveň im byť vďační, pretože to mali určite neľahké. S tým čo nám zanechali by sme mali narábať s úctou a uvážením, pretože je len na nás ako sa bude náš štát, kultúra aj literatúra ďalej vyvíjať.