Úsmev nie je žiadna šifra

Ľudia často zabúdajú, že život vlastne nie je len o peniazoch, moci a sláve. V honbe za týmito vecami ľudia zabúdajú na to, že existujú aj iní, ktorí toho nemajú toľko a ich hlavným záujmom je prežiť... prežiť aspoň jeden deň, práve ten deň, do ktorého sa práve zobudili. Predstavte si:

Je ráno 24. decembra 2008. Vonku duje víchrica ako o život. Keď sa pozriete z okna pomyslíte si: „Bŕŕŕ, to je zima. Človek by ani psa vonku nepustil na prechádzku.“ Zrazu Vás napadne: „ Dofrasa, musím ísť vyvenčiť Benyho. To zase bude.“ Zodvihnete hlavu od raňajšej kávy a najčerstvejších novín. Spýtate sa každého člena rodiny, či by dnes nešiel s Benym von namiesto Vás. Avšak dnes ste na rade Vy a nikto z rodiny Vás kvôli psiemu počasiu nechce nahradiť. Neostáva Vám nič iné ako sa postaviť z pohodlného kresla a najhorúcejších správ o stave ekonomiky v našej krajine.

Prejdete do chodby, siahnete po zimnej bunde značky Adidas, obujete si teplé topánky, ktoré ste si len pred dvoma týždňami kúpili. Zavoláte Vášho spiaceho maznáčika. Medzitým siahate po vodítku, Váš miláčik je už pri Vašich nohách, pozerá na Vás s očami plnými prosby, aby ste dnes neboli dlho vonku. Pripevníte mu vodítko okolo krku. Pomaly otvárate dvere, veziete sa výťahom smerom na prízemie. Otvoríte vchodové dvere, do tváre Vám nemilosrdne šibne studený vietor spolu s ľadovými bodkami, ktoré sa Vám rýchlosťou blesku roztápajú na tvári

Rozhodnete sa, že dnes vyskúšate novú vychádzkovú trasu, ktorá je síce trocha nebezpečnejšia, ale kratšia. Ako tak kráčate zbadáte na už snehom pokrytej lavičke čosi veľké. Snažíte sa k tomu priblížiť. Idete bližšie a bližšie, zrazu stojíte nad tým. Odhrniete z toho sneh. Zrazu zbadáte, že je to dieťa, ktoré má oblečené tenkú roztrhanú bundu, ktorú iste našlo v nejakom kontajneri, topánky ktoré sú mu o tri čísla väčšie a sú celé dotrhané. Dieťa je celé špinavé skúsite, či dýcha. Necítite nič. Skúsite ho oživiť... nič. Skúsite to ešte raz... nič. Je mŕtve. Prestali ste dúfať. Zrazu... dýcha.

Všetko nemusí skončiť takto dobre. Preto by sme našej budúcnosti, našim deťom mali pomôcť. Pomôcť im vyčariť úsmev na tvári. Mojou prácou by som chcela v ľuďoch prebudiť súcit s inými. Chcem, aby sa zastavili a pochopili. Pochopili to, že na svete sú aj iné veci, pre ktoré sa oplatí žiť a jednou z nich sú deti.