Zmŕtvychstanie

Ježišovo zmŕtvychvstanie nebolo iba východiskom historického vývoja ľudskej spoločnosti. Vytvorilo jedinečný dôvod životnej istoty človeka pre celé dejiny až po ich zakončenie všeobecným zmŕtvychvstaním. Keby sa nebolo uskutočnilo zmŕtvychvstanie, nebolo by ani kresťanstva, ani Cirkvi, asi ani našej európskej kultúry. V tom prípade by farizeji spokojne zošili roztrhnutú chrámovú oponu, apoštoli mimoriadne sklamaní by sa vrátili k svojim rodinám a práci, ich milovaný Majster by sa ocitol v dejinách židovských dejín ako ľudový kazateľ či falošný prorok, ktorého Rimania pre poburovanie popravili. Celosvetové dejiny by sa celkom určite pohli iním smerom.
Zmŕtvychvstanie sa však stalo, je nevyvrátiteľný fakt! Uskutočnilo sa , ale aj tak Veľká noc nie je posledným slovom Boha v dejinách spásy. Človek dostal raz a navždy nádej, s ktorou sa nevracia dozadu, ale smeruje do budúcnosti. Súčasný spôsob života v mnohých kedysi kvitnúcich kresťanských krajinách je čím ďalej tým viac pripútaný k zemi. Boh sa vytráca z horizontu ľudského života. Žije život akoby bez neba nad hlavou, ale aj bez perspektívy nesmrteľnosti svojej duše.Jeho vnútornú prázdnotu kde kto zneužíva. Veľmi ľahko naletí sľubom politikov. „Budete mať tu na Slovensku druhé Švajciarsko, dvojnásobné platy, spravodlivú privatizáciu“…. finančným podvodníkom : „ Vždy viac!“…“40% výnos..“alebo novodobým Mesiášom: „ reinkarnácia, jogínizmus…. Kristu nedáva prázdne sľuby! On sa za nás, áno aj za teba z lásky obetoval! A predsa i ten moderný človek sa sám seba pýta, podobne ako ľudia dávno pred nami: Čo bude nasledovať, keď príde raz rad na mňa a môj život vyhasne? Je to nepokoj či hlas svedomia? Táto otázka dokáže narušiť jeho pokoj - iste falošný - lebo upozorní, že nič z toho, čo tu dosiahol: majetok, slávu, spoločenské postavenie… ho plne nemôže uspokojiť. To všetko si plne uvedomujeme, keď ktosi z ľudí - najmä ak je to blízky človek - umiera. S príchodom smrti jedni nahlas, iní potichu si kladú otázku: Je teraz naozaj šťastný? Kde sa nachádza? Našiel svoj pokoj?
Kresťania poznáme Ježišov prísľub tým, ktorí v neho veria, prijímajú ho, že ich vzkriesi v deň posledný. Tieto slová Zmŕtvychvstalého pomáhajú orientovať sa v zložitých situáciách každodenného života.
Kresťanské učenie má také pramene, ktoré nikdy nevysychajú, ktoré vyhladzujú vrásky duší, vzmáhajú dôveru, rozplývajú pochybnosti, aby človek dvíhal hlavu k nebu.

K tomu je však potrebné konať hojné skutky lásky a milosrdenstva. .
Kresťanská radosť i nádej pramenia z kríža a zmŕtvychvstania, preto dokážu premeniť človeka. Hovorí sa, že Krista mnohí nasledujú až na Tábor, na horu oslávenia, ale máloktorí na Kalváriu. To nasledovanie až do konca je podstatou kresťanstva. Zabudnúť na seba, nechať sa stranou a ísť za ním nebýva ľahké. Ale nieto vzkriesenia bez Kalvárie.
Snažme sa orientovať svoj život na Zmŕtvychvstalého a večnosť, lebo tam sa ukáže, že nik netrpel nespravodlivo či zbytočne. Veľkonočné ráno svitne raz aj pre nás - nech nám to pripomína každý deň, prežiarený Kristovým svetlom. Vtedy dostaneme odvahu k radosti i nádeje, ktorá vraj umiera posledná. Tá naša nádej neumrie nikdy - sám Ježiš nám ju zmŕtvychvstaním zaslúžil.