Žiarlivosť

Žiarlivosť (úvaha)

Žiarlivosť je podľa mňa zmes strachu z prehry, zlosti, závisti, zúfalstva... Najväčšiu rolu hrá, hlavne v partnerskom vzťahu asi strach, a to zúfalstvo. Ten pocit, keď je rozum a srdce maximálne vyvedené z miery, pozná určite každý z nás. Dá sa chápať aj ako prejav lásky, no má aj svoje hranice. Závisí aj od povahy človeka, či znesie prekročenie týchto hraníc, alebo je koniec všetkému tomu peknému, čo bolo vybudované a vzápätí zničené jednou, možno zbytočnou, žiarlivou scénou.

Ak je v ešte v norme, tak živí vášeň a robí vzťah lepším. Niekde som počula, že žiarlivosť je nerozlučná sestra lásky a sprevádza ju vo dne v noci ako tieň. Objavuje sa všade tam, kde sa nadraďuje jeden partner nad druhého, obmedzuje ho a myslí si, že je niečo viac. Ak ide o naozajstnú lásku, toto by sa vo vzťahu nemalo objaviť a partneri by si mali byť rovní, verní a určite by nevznikali takéto scény, aspoň nie často a ak aj náhodou, boli by v norme. Stáva sa však aj, že žiarlivosť nie je podmienená nejakým zjavným dôvodom a vtedy je to už chorobné.

Žiarlivosť však nie je len v partnerskom vzťahu. Spoznáme ju napríklad už v detstve, pri narodení mladšieho súrodenca, keď si namýšľame, že si nás rodičia nevšímajú. Nie je to celkom tak, len sa musia viac venovať mladšiemu, s ktorým je zaručene viac práce a hlavne dospievajúci to zle chápu, alebo tomu nerozumejú vôbec. Žiarlivé dieťa nemá dosť sebadôvery a často sa hlboko podceňuje. Myslím, že potom to môže prenášať aj do ďalších, možno aj partnerských vzťahov v dospelosti.

Aj ja mám skúsenosti so žiarlivosťou. A s oboma spôsobmi. Som teda dosť žiarlivá, ale zasa myslím, že sa to dá zniesť. Hoci nemám súrodencov, (možno mi prekáža práve to) závidím ostatným kamarátom a spolužiakom vzťahy so súrodencami, či sú už dobré alebo zlé... Vždy je predsa len viac tých dobrých a keď už pätnásť rokov žijem ako jedináčik, veľakrát by som uvítala sestru alebo brata, s ktorou/ ktorým by som sa hádala, bila a ktorý/á ma chápe možno viac ako rodičia a tiež mu/jej toho môžem aj viac povedať, zveriť sa mu/jej s vecami, s ktorými by som sa možno nikdy pred rodičmi nezmienila. Nie vždy sú, a hlavne v puberte, dobré vzťahy s rodičmi. Našťastie ja mám s maminou celkom fajn vzťah, aj keď aj ona má čas od času zlú náladu, čo jej samozrejme nemôžem vyčítať a už vôbec nie vtedy, ak sa nad sebou a svojím správaním občas zamyslím a dojde mi, že jej trápenie súvisí aj so mnou. Viem, že som síce trošku odbočila od témy, ale isto sa tu nejaký súvis nájde. No aj tak z tohto všetkého vyplýva jednoduché ponaučenie:

Každý človek je žiarlivý, či si to už prizná, alebo nie a žiarlivosť nemusí byť nebezpečná, pokiaľ jej nedávame priveľkú moc!!!