Kto vlastne som, kedy budem pri cieli?...

„Kto vlastne som, kedy budem pri cieli?
Neviem, čo mi ešte život nadelí.
Idem, kadiaľ moja cesta zavelí.“

Úvaha

Väčšina z nás, rozmýšľajúc o budúcnosti, má svoje sny, túžby, predstavy, zabalené v peknej škatuľke so saténovou mašličkou. No postupom času zisťujeme, že jej obsah v mnohom nezodpovedá realite. Musíme zanechať detské fantazírovanie a spraviť krok vpred. Najťažšie je vybrať si ten správny smer. Ale ako spoznám, ktorý je správny práve pre mňa? Čo ak zlyhám? Exupéry sa v jednej zo svojich kníh vyjadril: „Ľudí desí iba neznámo. No pre každého, kto mu čelí, to už neznámo nie je.“

Ešte sme sa poriadne nezahniezdili v školských laviciach, nestihli sme ani len dospieť a sme nútení robiť ďalšie dôležité rozhodnutia, od ktorých bude závisieť priebeh našej budúcnosti. Ticho v nás drieme túžba po úspechu, sľubnej kariére, jednoducho po šťastí. Hľadíme do neznáma, ustráchaní, s hlavou plnou otáznikov, kadiaľ si nás život povedie. Niekde v diaľke sa črtá cieľ, ku ktorému by sme sa chceli priblížiť. Čo je vlastne dosiahnutie cieľa? Ak vyjdeme na vrchol hory, nasleduje stagnácia alebo zostup späť. Ale človek, sprevádzaný úspechom, má tendenciu stúpať stále vyššie a vyššie. A práve proces stúpania je najpodstatnejší, lebo formuje naše charaktery a núti nás prekonávať samých seba.

Sme len bábkami na motúzikoch osudu, ktorý si nás ťahá po vlastných cestách, ktoré nie sú vždy hladké a rovné. Sem-tam narazíme aj na krovie, ktorým sa budeme musieť predrať. No menšie škrabance nás neodradia, iba zocelia naše osobnosti. Myslím si, že čo je nám vopred dané, sa ovplyvniť nedá. Ale tento postoj nás neoprávňuje k tomu, aby sme sa prestali snažiť. Musíme si vybojovať čestné miesto na tomto poli veľkej konkurencie, lebo príležitosť nám sama nepríde zaklopať až k dverám. Je potrebné, aby sme jej vyšli v ústrety.

Častokrát premýšľam o svojom budúcom postavení. Ibaže si nedokážem predstaviť, akým spôsobom sa mi podarí začleniť do života, že odteraz ma nebudú chrániť rodičovské krídla. Aké krásne a bezstarostné bolo dospievať! No prichádza druhá fáza, v ktorej sa bude žiadať viac zodpovednosti a v ktorej ja budem hlavným tvorcom svojho šťastia. Moje fungovanie nadobúda iné, väčšie rozmery, ak si pomyslím, že za bránami školy čaká svet so svojimi svetlými aj temnými stránkami, v ktorom mám nájsť svoje naplnenie. Momentálne síce netuším, kde budem o rok, o tri, o desať, no chcem za sebou zanechať viditeľnú stopu úsilia, aby som sa na konci mohla obzrieť a povedať si: „Stálo to za to.“