referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Otília
Štvrtok, 12. decembra 2019
Tuším, kam kráča ľudstvo. Premýšľam, kam mám kráčať ja. (úvaha)
Dátum pridania: 29.02.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: angel47
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 676
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 1.7
Priemerná známka: 2.95 Rýchle čítanie: 2m 50s
Pomalé čítanie: 4m 15s
 
Tuším, kam kráča ľudstvo. Premýšľam, kam mám kráčať ja.
(úvaha)

Zem sa točí okolo vlastnej osi a zapríčiňuje striedanie dňa a noci. Je to vždy rovnaké striedanie sa, no každý nový deň je niečím odlišný od toho predchádzajúceho. Mení sa maličkosťami, ktoré tvoria celok.

Nič neostáva rovnaké. A tak, ako sa mení svet, mení sa i ľudstvo samo. Každá minútka nám prináša čosi nové, všímame si zvláštnosti, ktoré sme ešte donedávna nepoznali, ktoré pre nás boli zahalené záclonkou nevedomosti. Navštevujeme školy a v nich sa dozvedáme o Archimedovom zákone či Pytagorovej vete. Prostredníctvom stránok učebníc putujeme do éry dinosaurov, či čias stredovekých rytierskych súbojov. Človek je bytosť tvorivá a postupne malými no istými krokmi došiel až k vynálezu televízie, rádia či mobilného telefónu. To čo sa však naučí, chce vyskúšať.

Avšak, práve kvôli tomu svet vyzerá, akoby sa rútil do záhuby. Pretože dnes máme atómové elektrárne, ktoré sú síce najčistejšie zo všetkých elektrární, no keď sa stane nehoda, na ľuďoch – svojich stvoriteľoch napáchajú obrovské škody. Pretože dnes máme autá i chladničky, ktoré sú tu pre pohodlie ľudstva, no spôsobujú ekologické problémy. Pretože dnes máme počítače a internet – veľký zdroj informácií, ale prestávame komunikovať so svojimi najbližšími... Živých priateľov vymieňame za hučiace výdobytky techniky. To, čo vidíme, formuje naše názory i samotné správanie.

Ja, ako mladý človek, vstupujem do sveta. Podobne ako moji rovesníci, som plná ideálov, nádejí a nesplnených túžob, ktoré sa mi žiada splniť. Chcem čosi dokázať. Keď sa však na malú chvíľu zastavím, a s privretými očami sa započúvam, okolo seba počujem len chaos a hluk. Zdesene otvorím oči a vidím siroty v detských domovoch, ktoré zúfalo čakajú na niekoho, kto by im hodil záchranné koleso. A vidím takisto starých ľudí v domovoch dôchodcov. Ich srdcia volajú o pomoc, lebo sú samé, opustené, no vlastní potomkovia a príbuzní si pred tým volaním zapchávajú uši. Zúfalo sa rozbehnem vpred a potkýnam sa o rozpadávajúce sa manželstvá. Rodičia sa náhlia do práce, snažia sa vybudovať si kariéru, uživiť rodinu, no nenachádzajú si čas na rozhovor so svojimi deťmi. Inde zase prekvitá kriminalita, krádeže a vraždy akoby sa stávali novou zábavkou pre dnešnú spoločnosť.

Ocitám sa teda na križovatke a premýšľam kam mám vlastne kráčať, do ktorého prúdu sa zaradiť. Túžba po moci a peniazoch, závisť či nevraživosť mi kliesnia cestu vpred, vyvolávajú v mojej osemnásťročnej hlávke zmätok. Zrazu si však uvedomím, že chcem dať svetu čosi viac ako beznádej. Nepotrebujem vynájsť stroje, ktoré budú ľudí po celé stáročia ohromovať. Nemienim sa vzdať pri prvom neúspechu, a nechcem nezmyselne plakať, keď spadnem. Veď, hovorí sa: „Neplač, keď to niečo nevyjde. Smej sa, lebo sa to stáva.“ Chcela by som byť v živote šťastná a mať okolo seba tých, na ktorých mi záleží. Chcem sa tešiť z maličkostí, lebo sú dôležitejšie ako veľké veci.

Práve toto všetko mi v diaľke ukazuje malé svetielko. Viem, že keď za ním pôjdem, bude to presne cesta, akou sa chcem v živote uberať. A tak malým, ale istým krokom vykračujem vpred za tým malým svetielkom...
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.