Začalo pršať. Dážď mi z tváre zmyl všetkú tú slanosť sĺz, no ja som bola stále v objatí s Alanom. Pritisla som jeho telo k môjmu snáď silnejšie než silno a chcela mu vdýchnuť môj život, len aby otvoril oči...

Z jeho smrti som sa nikdy nevedela spamätať a navždy mi utkveli jeho posledné slová v mysli.
V tom zazvonil budík a moje dosiaľ zmeravené telo sa povolilo. Prebrala som sa ako uprostred mora. Pod mojou hlavou ležal vankúš celý zmáčaný od sĺz.
Na krku som znova pocítila ten mrazivý chlad, ktorý sa potom prechádzal po celej mojej tvári. Cítila som jeho prítomnosť. Bol to Alan...
Je stále tu a nikdy ma neopustí, sľúbil mi to a to aj navždy dokázal.