Rozprávanie - Dôkaz


Bolo šero, tak nadránom, ja som sa zobudila na silný mrazivý pocit, ktorý ma obíjmal celú, až mi zachvátil celé telo. Zmeravela som, dych sa mi na chvíľu úplne vytratil. Ostala som ležať ako meravá bezduchá postava, prikrytá dvoma dekami. Zrazu som pocítila dych niekoho, komu som sa zaviazala večnou láskou.

Bol to on...Nikdy som si už nechcela spomenúť na to, čo sa stalo. Bolo to ako nočná mora, ktorá sa nikdy neskončí. Spomienky sa mi zrazu vyjavovali jedna za druhou, až sa premenili na filmovú inscenáciu. Podľahla som tým kruto-krásnym spomienkam a začala snívať živý sen...


Jedno leto som sa aj so svojim priateľom vybrala na dovolenku do Álp. Obaja sme milovali hory, lesy, čistý vzduch a ranné prechádzky ešte pred východom slnka. Zbalili sme iba tie najnutnejšie veci a v priebehu dvoch hodín sme už sedeli v lietadle. Začali sem teda realizovať svoj narýchlo uskutočnený sen.

Let bol zo začiatku bezproblémový, až priam neskutočne krásny. Cítila som sa ako v nebi. Podo mnou boli iba oblaky, vedľa mňa sedela moja láska a ja som v mysli letela zarovno s oblakmi. Každá letuška a aj pilot nás ubezpečovali, že let bude bezproblémový, vraj sa nemáme čoho báť, pretože počasie je v Alpách ako v rozprávkovej krajine. Upokojujúce reči vyčarili všetkým úsmev na perách a každý sa ponoril do vlastných snov.

Ani ja som sa nebála, ale mala som nejaký ten čudný pocit v bruchu, ako keby som mala ísť práve maturovať. Po čase som však mala aj ja kútiky pier vytočené smerom hore a spokojnosťou som zaspala na pleci môjho priateľa. Nebola to ani hodina, čo som sa prebrala na mierne otrasy, ktoré trvali asi päť minút. Keď som sa opýtala letušky prechádzajúcej okolo čo sa stalo, odvetila iba, že všetko je v poriadku a máme zachovať absolútny pokoj. Neverila som jej, veď ako veriť slovám plným strachu. Vstala som, pretĺkla som sa dlhou a veľmi úzkou chodbičkou lietadla. Šla som za pilotmi, chcela som z čírej zvedavosti vedieť, aká je skutočná situácia. Keď som konečne došla ku kabíne pilotov, chcela som ju otvoriť, ale bolo zamknuté. Zaklopala som na biele tvrdé dvere. Po chvíli mi otvoril jeden z pilotov a keď ma aj on sväto-sväte ubezpečil že všetko je v tom najlepšom poriadku, otočila som sa a šla späť.

Keď som sa však znova predierala tou úzkou chodbou, znova začali tie otrasy lietadla, no boli čoraz silnejšie. Zrazu sa prudko naklonilo celé lietadlo a ja som dopadla na jedno z okien. Pamätám si, že som videla všetko rozmazane a hlavou mi prebleslo iba to, či je môj priateľ v poriadku a nič sa mu nestalo. Potom som omdlela, no na chvíľu som ešte začula besný krik vystrašených pasažierov. Keď som sa konečne prebrala, stál nado mnou Alan, môj priateľ a v ruke držal kyslík, ktorý mi dával. Panika už bola zažehnaná. Chvalabohu nestalo sa nič vážne, bola to iba predčasná turbulencia z miernej búrky nad Alpami. Pozrela som sa na Alana a na jeho tvári bol stále výraz obrovského strachu. Povedal mi, že sa zľakol ako nikdy, keď ma videl ležať tam, v kúte, takú bezmocnú a celú od krvi. Bál sa, že stratí svoju jedinú spriaznenú dušu, kôli ktorej sa oplatí každé ráno vstávať a zas v noci zaspávať. Vtedy, keď ma celý od strachu držal v náruči, prisľúbil mi , že radšej zomrie on, akoby mal on na mňa hľadieť ako na bezmocnú, mŕtvu ľudskú bytosť.

Z lietadla som s Alanom šťastne vystúpila. Keď sme konečne prišli do nášho hotela vysoko v Alpských končinách, spadli sme do postele unavení a ešte trochu poznačení tou „lietadlovou“ udalosťou. Zaspali sme a zobudili sa až na druhý deň ráno. Bola som hore ako prvá urobila som mu raňajky do postele. Popoludní som mala neuveriteľnú chuť na prechádzku po tej nádhernej krajine, Alan nebol výnimkou. Alan teda vybral trasu, po ktorej sa vyberieme. Samozrejme mu to poradil pracovník hotela, ktorý ten kraj dobre poznal. Kráčala som s Alanom ruka v ruke po alpskej krajine, dívala sa na neho ako sa vie tešiť z každého kvetu, kríka stromu, či žblnkotu potoka.

Na druhý deň ma zastavil spolucestujúci z lietadla a poradil mi miesto, z ktorého je vidieť celú, tak nádhernú krajinu. Keď som o tom povedala Alanovi, súhlasil, ale pod podmienkou, že si vezmeme sprievodcu. Ten však v ten deň nebol v službe. Tak sme sa teda s Alanom vydali na cestu bez neho. Šla som vedľa neho, ako poslušný psík pri svojom pánovi, lebo som mu bezprostredne verila. Zrazu som zbadala jeden pekný no tiež dosť vysoký vŕšok z ktorého je určite ešte krajší výhľad. Bez rozmýšľania som na ňho vyliezla. Moj priateľ na mňa volal aby som sa vrátila, že je to tam nebezpečné. Poslúchla som teda a otočila sa. No len čo som vykročila nohou smerom k Alanovi, pošmykla som sa a skotúľala z vŕška nižšie, na strmú skalu. Alan pobehoval ako zmyslov zbavený. Pomaly zliezal ku mne so svojou mužnou dlaňou a ťahal ma smerom hore. Keď ma vytiahol pritiahol si ma celou silou k sebe a trasúcim sa dychom povedal, že ma nikdy neopustí. Obaja sme vstali a pomaly kráčali domov. Šla som pred ním, no v tom som začula akýsi silný hrmot. Otočila som sa a tesne za mnou bola podlomená skala, ktorá vlasne ani nebola skalou ale iba jednoduchým previsom pôdy, ktorý sa pod ťarchou nás dvoch podlomil. Alan bol preč. Spadla som na kolená, plačkajúc vykrikovala jeho meno. Snažila som sa ho nájsť, ale nikde som ho nevidela. Podo mnou bola iba zosypaná hŕstka kameňov. Celou silou som chcela tú hŕstku odhrabať a nájsť tam Alana. Podarilo sa... Našla som ho....Konečne! Skríkla som...Alan však bol celý od krvi, dýchal iba tak slabo, prerývane...Povedala som mu, že pôjdem zavolať pomoc a vrátim sa po neho...Chytil ma však silno za ruku, pritisol ma k sebe a pošepkal mi do ucha iba pár slov. Povedal: „ to nie je tvoja vina láska,“ a s posledným kúskom dychu stále opakoval, že ma nikdy neopustí, že ma bude vždy strážiť.