Čo predstavujú dve teoreticky bezvýznamné slová láska a šťastie? Pre väčšinu ľudí je to iba pojem citov a náhod, pre iných to znamená vyškatuľkovanú cestu života a pre mňa? Pre mňa sú to dva rozdielne svety.

Láska je cit každej živej bytosti veľmi známy, náklonnosť, porozumenie, sladké reči, to všetko láska zahŕňa. Je teda veľmi dôležitou súčasťou života. Bez lásky málo máš, ako sa vraví v múdrych knihách, či piesňach. Každý z nás ju hľadá aj keď si to nevieme,alebo nechceme pripustiť. No láska je aj úzko spätá so strachom, že keď ju nájdeme, zároveň sa stratí, zo strachu nad žiaľom, ktorý obvykle prichádza po nej, zo strachu nad neúspechom... No to všetko a ešte viac k nej patrí, pretože nič na svete nie je zadarmo, teda aj lásku si treba istým spôsobom zaslúžiť a ten kto si ju zaslúži a aj tak ju stratí, tak to naisto nebolo to „pravé orechové“ aj keď to tak vyzerá.

Láska bolí, to vie každý z nás. Poznáme pocit v našom srdci keď nás láska a teda šťastie na lásku opustí. Práve preto sa bojíme zamilovať, lebo si myslíme, že nikdy nevyjde taká láska a šťastie, ktoré si vysnívame. Bohužiaľ, je to tak. Život je jeden veľký román, ktorý si píše každý sám. Na lásku treba mať jednoducho šťastie. To je však vrtkavé a nie každému hrá do karát, ako by si želal.

A šťastie? Šťastie je vrtkavé, každým rokom, dňom, minútou, či sekundou sa mení, len čo je pravda. Ergo nie nadarmo sa vraví, že každý si je strojcom svojho šťastia. Niekto potrebuje šťastie na to aby vyhral v lotérii, niekto sa dokáže tešiť z maličkostí, z každého dňa, z každého rána, keď uvidia vychádzať slnko. Pre niekoho je šťastím jednoducho iba láska.

Vieme, existuje viacero variant lásky, ktoré človeku celý život formujú charakter. Malé dieťa hľadá lásku u mamky, túži po objatí, ktoré je pre ňho šťastím, potrebuje bozk na dobrú noc od človeka, ktorému verí vo svojom mladučkom živote najviac na svete. Jeho najväčšou láskou a šťastím je veľmi jednoduchá vec. Sú to dvaja osobní strážcovia, ktorí ho obšťastnia životom, ktorý mu darujú.

Pre väčšinu mladých ľudí je láska iba výplňou voľného času, chcú a teda potrebujú niekoho, kto ich zasvätí do tajov lásky, niekoho, na koho môžu dávať pozor, starať sa o ňho. Po čase „obaja“ hľadia do budúcna, čo vlastne pre nich ten druhý znamená a či láska, ktorú cítia má v sebe takú silu, že pretrvá do konca života a ak je predsa odpoveď na nekonečné množstvo ich otázok kladná, svoj cit spečatia manželstvom, ktoré sa nám vryje do pamäte ako najšťastnejší okamih života.

Starší, ostrieľaní manželia, naši rodičia väčšinou hľadia na svoje potomstvo, ako, akým spôsobom im vyjadriť svoju lásku, svoju náklonnosť a doživotnú opateru. Oni už lásku svojho života nehľadajú, našli ju a chcú ju rozdávať ďalej, vychovávať tak svoje dietky, šíriť ju. No neverím, že ten druhý, ten manžel a či manželka sú si ľahostajní. Zaspávajú a zobúdzajú sa deň čo deň vedľa seba, poznajú na sebe každú črtu, každé znamienko, poznajú všetky za a proti, čo ten druhý má, ale najväčším kúzlom lásky a veľkého šťastia je to, keď aj po tých všetkých rokoch, ba dokonca desaťročiach v sebe uchovávajú lásku a náklonnosť, ako keby sa len predvčerom spoznali.

Chcela by som spomenúť aj jedno stáročia nehynúce príslovie: „Láska kvitne v každom veku, “. Tým poukazujem na našich starých rodičov, ktorí tak isto ako my potrebujú cítiť, že sú milovaní a nimi pre nás aj ostanú. Taký ocko a mamka nám každým pohľadom, pohladením, objatím a bozkami dokazujú, akí sme pre nich dôležití a ako im na nás neskutočne záleží, tak prečo im to neopätovať, keď sa ocko a mamka premenia na dedka a babku? Najväčším šťastím našich staručkých rodičov je to, keď vidia svoje deti a zase deti ich detí šťastné, keď vidia, akú dôležitú úlohu zohrala láska, ktorú sa im snažili za mlada darovať.

Čo som tým chcela povedať? Snáď iba jednu jednoduchú vec. Teda snažme sa žiť svoj život naplno, život máme predsa na to aby sme ho žili po svojom. Netreba hľadať celý život šťastie, ono príde vtedy, keď ho najmenej čakáme.