Keby som vedela, že dnes je ten deň, kedy ráno posledný krát otvorím oči, v posteli by som nezostala ani minútu. Umyla by som sa a obliekla si svoje najobľúbenejšie oblečenie. Hneď ráno by som svojich blízkych pobozkala a povedala im ako veľmi ich ľúbim bez pomyslenia na to, že je to pre nich samozrejmé.

Viem isto, že by som tento deň nestrávila zavretá doma so slzami v očiach. Išla by som von nech by bolo akékoľvek počasie. Niekde na lúku alebo do hory. Niekde, kde cítiť prírodu a počuť vtáky. Vnímala by som ako kráčam po zemi, ako dýcham, ako pozerám do slnka. Ďakovala by som, že som tu mohla byť a spoznať množstvo ľudí, od ktorých som sa veľa naučila. Taktiež aj za to, že som spoznala čo je láska, že som mohla milovať a byť milovaná.

Nerozmýšľala by som, čo všetko som doteraz nestihla, ale nad tým, čo za tento jeden deň stihnúť môžem. Veď čo je najdôležitejšie na tomto svete? Zarobiť čo najviac peňazí? Pracovať celý život a nechať si ujsť tú krásu? Nie. Podstatné je zistiť, kto vlastne sme a prečo sme tu. Aké je naše poslanie. Uvedomila by som si, že tým že odchádzam, som tu, na Zemi, vykonala, čo som vykonať mala a musím ísť ďalej. Inde. Niekde, kde je to možno ešte krajšie, ešte dokonalejšie...

V tento môj posledný deň by som ešte na záver chcela stretnúť zopár ľudí, ktorým by som povedala, čo všetko pre mňa znamenajú a čo k nim cítim. Ktorým som to nepovedala, pretože „nikdy“ nebola vhodná príležitosť. Treba si uvedomiť, že vždy je vhodná príležitosť na vyjadrenie citov. Na povedanie jednoduchých viet: Mám ťa rád. Ľúbim ťa. Milujem ťa. ...ako tiež povedanie obyčajných slov: ďakujem, prosím prepáč.

Nemali by sme čakať príliš dlho, kým niekomu povieme čo cítime. Mali by sme to povedať ešte dnes, pretože nevieme, kedy je ten deň, keď sa posledný krát pozeráme na tých, ktorých milujeme. Zajtra už môže byť neskoro...