Moc a voľba

Prečo robím to, čo robím? Na prvý pohľad taká jednoduchá otázka, že nám nepripadá nejako zvláštne zaoberať sa ňou. Samozrejme, robím to preto, že sa ponáhľam do školy, lebo ma lektor napomenul, že som na poslednom seminári chýbal. Po ceste zastavím na semafore, pretože mám červenú, chystám si večeru, pretože mám hlad, mám oblečené džínsy, pretože práve ony sa dnes nosia. Moje vysvetlenia sú také jednoduché vďaka tomu, že zodpovedajú zvyku nám všetkým spoločnému: zvyku vysvetľovať veci poukázaním na to, že ide o následky nejakej príčiny. Ak treba vysvetliť veci, ktoré robíme alebo ktoré sa nám prihodili, naša zvedavosť je väčšinou uspokojená, keď sa presvedčíme, že udalosť, ktorú si prajeme vysvetliť sa stať musela, lebo pred ňou došlo k niečomu inému, že bola, inými slovami, nevyhnuteľná alebo prinajmenšom vysoko pravdepodobná. Prečo došlo v dome o kúsok ďalej k výbuchu. Pretože tam unikal plyn. Veď plyn je vysoko vznetlivá látka – stačí malá iskra a vzplanie. Prečo nikto nepočul, ako zlodej rozbíja okno? Pretože všetci už spali. Veď ľudia, keď spia, obvykle žiadne zvuky nevnímajú. Vysvetlenie daných udalostí teda spočíva v tom, že ich prezentujeme ako tvrdenia, ktoré je možné vydedukovať z tvrdenia iného, všeobecnejšieho alebo zo súboru tvrdení. Vzhľadom k tomuto podaniu vysvetlenia chápeme udalosti ako v podstate predvídateľné avšak vzhľadom k všeobecnému zákonu či norme a prítomnosti určitých okolností, za ktorých sa tento zákon alebo táto norma prejavujú, sa udalosti museli stať a žiadna iné udalosti ich nemohli nahradiť. Vysvetlenie teda nepripúšťa možnosť voľby, zámernej selekcie či ľubovoľného sledu udalostí.

V prípade ľudského správania nás tieto vysvetlenia neuspokoja, príbeh nie je akosi celý, nie je to všetko, čo treba vedieť. Z vlastnej skúsenosti vieme, že ľudia robia veci s nejakým zámerom. Ľudia majú motívy a tak ako ja i oni robia, čo robia, aby vytvorili takú situáciu alebo aby dosiahli takú situáciu, ktorá sa im z toho či onoho dôvodu zdá byť výhodnejšia (a tak chodím na semináre pravidelne, aby som sa vyhol napomínaniu atď.)

Samozrejme si môžeme predstaviť aj iné ľudské konanie, v ktorom nemá rozhodovanie veľkú úlohu. Niektoré kroky vykonávame v podstate nereflektovane – alternatívy nám ani neprídu na rozum, nastanú sa predmetom našej úvahy: Na základe toho môžeme rozlíšiť 2 typy takéhoto bezmyšlienkovitého správania.

Jedným je správanie habituálne, návykové. Normálne sa prebúdzam každý deň v tú istú dobu, ako by som mal v sebe zabudovaný budík. Ešte počas polospánku vykonávam pohyby svojej rannej hygieny – umývam sa, čistím si zuby a pod. Nespomínam si, že by som sa niekedy rozhodoval, či túto rutinu dodržím. Keď prídem večer domov, automaticky rozsvietim. Nezaznamenávam tmu, neuvažujem o tom akú výhodu oproti nej predstavuje svetlo, nerozhodnem sa uprednostniť jedno pred druhým a vlastne vôbec nemyslím na zmysel a účel svojho konania. Myslieť však začnem, keď pri svojom návrate domov uvidím, že sa v mojej izbe svieti, čo sa inokedy nestáva. Všimnem si to, pretože to narušuje každodenný zabehnutý chod vecí, čiže sa muselo stať niečo neobvyklé – možno, že neočakávane prišla nejaká návšteva, alebo, o to horšie, vnútri sú zlodeji. Okolnosti prestali byť rutinné a zvyk sa stal zlým radcom. Takáto situácia si žiada voľbu a spúšťa proces rozhodovania. Návykové konanie je sedimentom predchádzajúceho učenia. V určitom bode v minulosti som si zvyk osvojil. Potom ma však už vďaka pravidelnému opakovaniu zbavil nutnosti myslieť, uvažovať a rozhodovať sa – jeden pohyb nasleduje za druhým v pravidelnom a nemennom slede, teda dovtedy, dokedy zostávajú pravidelné tiež okolnosti.

Ešte pri jednom správaní hrá myslenie nanajvýš zanedbateľnú úlohu. Ide o konanie afektívne, teda konanie z popudu emócií – v skutočnosti takých silných, že vypnú logické myslenie.

Habituálne a afektívne konanie sa často charakterizujú ako iracionálne. Toto neimplikuje vôbec žiadne hodnotenie užitočnosti aktu. Väčšina navyknutých rutinných krokov je celkom účinná a užitočná.

Pri racionálnej činnosti človek vedome vyberá z možných spôsobov jednania ten, ktorý podľa neho najlepšie zodpovedá cieľu, ktorého má jednanie dosiahnuť. Prostriedky sa volia podľa požiadaviek daného cieľa. Alternatívou je hodnotovo racionálne konanie. Konajúcemu sú dostupné určité prostriedky – zjednocuje to, že u oboch sa prostriedky dávajú do pomeru k jeho cieľu a ich vzájomná pomernosť, či už skutočná, alebo domnelá sa chápe ako vyššie kritérium vo voľbe medzi správnym a nesprávnym rozhodnutím.

Rôzni ľudia majú rôzne stupne slobody. Skutočnosť, že sa ľudia líšia svojou slobodou voľby, okruhom činností, o ktorých sa môžu rozhodovať, je podstatou sociálnej nerovnosti. Niektorí ľudia sú slobodnejší ako iní, pretože škála ich voľby je širšia, alebo majú prístup k väčším zdrojom a v ich dosahu je taktiež širšia paleta hodnôt. O rozdielu v miere moci sa často hovorí ako o rozdielu v moci. Moc je možné najlepšie pochopiť ako schopnosť konať a to ako v zmysle slobodne si voliť ciele určitého jednania, tak v zmysle vládnuť prostriedkom, ktoré takéto ciele činia reálnymi.

Moc nado mnou majú napríklad nadriadení, ktorí ma môžu prepustiť, keď nevyhoviem požiadavkám, ktoré stanovili a ak neplním ich príkazy, alebo ma môžu odmeniť či povýšiť ,ak je môj výkon z ich pohľadu príkladný.