„Dávanie nezávisí od bohatstva dávajúceho, ale od bohatstva toho, kto prijíma.“ (Priateľstvo)

Priateľ. Kto to vlastne je? Koho si dovolíme považovať za svojho priateľa? Koho oslovíme týmto titulom? Komu zveríme svoje najtajnejšie sny či túžby? Zbytočné otázky? Možno! Ale zamyslime sa nad tým, čo nám dokáže viac priblížiť podstatu dávania, ak nie úprimné priateľstvo. Áno, priateľstvo! To nás totiž povzbudzuje, učí vážiť si jeden druhého. Vedie nás cestou vlastných pocitov a úvah. Dovoľuje nám dávať. Dávať tomu druhému pochopenie, nádej, istotu. . . . ale čo môžem poskytnúť človeku, ktorý nestojí o dary? O dary priateľstva? ako sa môže človek plný hnevu, nenávisti, či odporu voči okolitému svetu a ľudom pokladať za darcu? Môže byť priateľom človek bez duše? Bez lásky, veľkodušnosti či pochopenia? Mám pokladať osobu bez kúska srdca za svojho priateľa? Možno raz áno, ale zatiaľ mám v živote iné hodnoty a názory. Priatelia sú tí, ktorí majú v sebe niečo zvláštne, čo ma k nim priťahuje, láka. sú to ľudia s pokladom v srdci, ľudia plní lásky a porozumenia a ja nemám strach im dávať kus seba, kus môjho bohatstva, lebo viem, že tam je v bezpečí. Oni sami totiž disponujú neuveriteľným bohatstvom-sebou. A to je dôležité, rozhodujúce! Je síce cnosťou každého z nás dávať zo seba to naj, no dôležité je, komu je venované, kto prijíma náš dar priateľstva.