Čo je to láska?

No, asi zázrak. Alebo aj omyl, či snáď výhovorka - a najzneužívanejšie slovo v slovenskom jazyku. Čo už všetko ľudia nezvalia na "lásku"! Len počúvajte: " Milujem ťa - musíš to pre mňa urobiť!" Veď je to vydieranie! "Milujem to - proste to musím mať!" To je zas zle maskovaná chamtivosť. Ľudia to vedia tak dôkladne zatutľovať!

Začnime radšej od inakade. Láska, je napríklad prepelica, ktorá riskuje svoj vlastný život, aby odviedla votrelca od hniezda. Je to psia matka, ktorá jazykom hladí choré šteniatko. Je to starý hospodár, ktorý s nekonečnou starostlivosťou vysadzuje ovocné stromčeky, aj keď vie, že ovocia sa nedožije. Láska, to je život, ktorý sám na seba zabúda, prekračuje sa k druhému. Je to štedrosť života, ktorý zo seba rozdáva. O láske môžem hovoriť vtedy, keď ju nechcem pre seba, keď to, čo milujem, je pre mňa dôležitejšie.

A potom ešte niečo: láska je tiež úcta k tomu druhému. Ten druhý je pre mňa tak dôležitý, že sa mu nevnucujem, že nežiadam, len dávam - a vdačne prijímam. Tak to asi je: láska je štedrosť - a zároveň úcta k blížnemu.

Obtiažne spojenie, vystupovať zo seba do druhého a zároveň sa brzdiť, neprevalcovať ho. Je to vôbec možné? Áno, ale asi len vtedy, keď sa ľudia prestanú dívať jeden na druhého a zahľadia se rovnakým smerom.

Láska je ako tábor karavány, nenájdeš v ňom nič, čo si si nepriniesol. Múdry to človek, ktorý vyslovil túto myšlienku. Pretože pokiaľ hovoríme o pravej láske, o tom prekrásnom čistom jedinečnom cite, nie je možné v nej nájsť to, čo sme do nej sami nevložili.

Totiž láska - to nieje niečo hrozne chcieť,no niečomu, niekomu svoj život zasvetiť. Snáď najzákladnejšie, láska znamená milovať kažký život, vážiť si každý život - a tiež byť zaň vdačný.