Sobota v Písme

Sobota má ústredný význam pre bohoslužbu veriacich. Ako pamätník stvorenia poukazuje na dôvod, prečo máme Boha uctievať: On je Stvoriteľ a my sme jeho stvorenie. „Sobota je teda priam základom bohoslužby, pretože túto slávnu pravdu zvestuje tak dojímavo, ako žiadne iné ustanovenie. Pravý dôvod bohoslužby nielen v siedmy deň, ale všeobecne, spočíva v odlišnosti stvorenia od jeho Tvorcu. Táto významná skutočnosť nemôže nikdy zostarnúť a nesmie byť nikdy zabudnutá.“ 1 Podľa Božieho zámeru mala sobota túto pravdu ľuďom stále pripomínať.

Sobota pri stvorení. Sobota prichádza k nám z bezhriešneho sveta. Je to zvláštny Boží dar, ktorý ľuďom umožňuje prežívať na zemi nebeskú skutočnosť. Základom soboty sú tri pozoruhodné Božie činy:

1. Boh si v sobotu odpočinul. Aj keď Boh v siedmy deň „odpočíval a oddychoval“, (2 Moj 31,17) nešlo o odpočinok, ktorý by sám potreboval. (Iz 40,28) Sloveso „odpočinul“ (hebr. šabbat) doslovne znamená „ukončil“ pracovnú aktivitu. (Pozri 1 Moj 8,22.) „Boží odpočinok nebol dôsledkom vyčerpania či únavy, ale ukončením toho, čo Boh vtedy konal.“ 2 (249)

Boh odpočinul, lebo chcel, aby si aj ľudia odpočinuli: mali nasledovať jeho príklad. (2 Moj 20,11)

Ak Boh ukončil stvorenie v šiesty deň, (1 Moj 2,1) čo potom znamenajú slová Písma, že Stvoriteľ „dokončil svoje dielo“ v siedmy deň? (1 Moj 2,2) Boh dokončil stvorenie neba a zeme za šesť dní, ale chcel ešte ustanoviť sobotu. Ustanovil ju práve tým, že v tento deň si odpočinul. Sobota bola zavŕšením jeho stvoriteľského diela.

2. Boh sobotu požehnal. Boh sobotu nielen ustanovil, ale aj požehnal. „Požehnanie siedmeho dňa znamenalo, že tento deň bol vyhlásený za zvláštny objekt Božej priazne a za deň, ktorý bude pre stvorenie požehnaním.“ 3

3. Boh sobotu posvätil. Posvätiť znamená urobiť niečo posvätným alebo svätým tak, že sa to oddelí od všedností a určí na svätý zámer. Posvätený môže byť ľud alebo miesto (napr. svätyňa, chrám alebo modlitebňa) i čas (posvätné dni, sviatky). Skutočnosť, že Boh posvätil siedmy deň, znamená, že tento deň je svätý, že ho oddelil pre vznešený zámer obohatiť božsko-ľudský vzťah.

Boh požehnal a posvätil siedmy deň, sobotu, lebo v tento deň odpočinul od všetkého svojho diela. Požehnal a posvätil ho pre ľudí, nie pre seba. Sobotu robí požehnanou a posvätenou osobná prítomnosť Boha.
Sobota pri Sínaji. Udalosti po odchode Izraelcov z Egypta nasvedčujú, že tento ľud veľkou mierou stratil sobotu zo zreteľa. Tvrdé otrokárske nároky zrejme veľmi sťažovali zachovávanie dňa odpočinku. Len čo Izraelci získali slobodu, Boh im zázračným padaním manny a vyhlásením Desatora zjavne a dôrazne pripomenul ich povinnosť zachovávať siedmy deň, sobotu.

1. Sobota a manna. Mesiac predtým, ako zo Sínaja oznámil svoj zákon, Boh sľúbil Izraelcom, že ich ochráni pred chorobami, ak budú dôsledne dbať na „jeho prikázania a zachovávať všetky jeho ustanovenia“. (2 Moj 15,26; pozri 1 Moj 26,5) Čoskoro po tomto prísľube im Boh pripomenul svätosť soboty. Zázračným padaním manny ich konkrétnym spôsobom učil, akú dôležitosť pripisuje ich odpočinku v siedmy deň.

Každodennú potrebu jedla Boh zabezpečil Izraelcom dostatočným množstvom manny. Jej zvyšok nemal nikto odkladať na druhý deň, pretože manna sa kazila. (2 Moj 16,4; 16-20) V šiesty deň si mali Izraelci nazbierať dvojnásobné množstvo tohto pokrmu ako obvykle, aby ho mali dostatok nielen na deň prípravy, piatok, ale aj na sobotu. Boh ich poučil, že šiesty deň má byť dňom pripravovania a objasnil im spôsob zachovávania soboty, keď povedal: „Sobotný odpočinok, svätá sobota Hospodinova bude zajtra. To, čo máte piecť, pečte, a čo máte variť, varte, a všetko, čo zvýši, odložte a zachovajte na ráno.“ (2 Moj 16,23) Len na siedmy deň sa manna mohla (250) odložiť bez toho, aby sa skazila. (2 Moj 16,24) Podobne ako v štvrtom prikázaní Mojžiš o tomto pokrme z neba povedal: „Šesť dní ho budete zbierať, ale siedmy deň je sobota, vtedy ho nebude.“ (2 Moj 16,26)

Zázračné padanie manny počas štyridsiatich rokov (t.j. viac ako dvetisíc sobôt) im pripomínalo cyklus šiestich pracovných dní a siedmeho dňa odpočinku.

2. Sobota a zákon. Boh zaradil sobotné prikázanie do stredu Desatora, kde čítame:

„Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil. Šesť dní budeš pracovať a robiť akékoľvek svoje dielo. Ale siedmy deň je sobota Hospodina, tvojho Boha. Nebudeš robiť nijakého diela ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani tvoja dievka, ani tvoje hovädo, ani tvoj pohostín, ktorý je v tvojich bránach. Lebo šesť dní konal Hospodin nebesia a zem, more a všetko, čo je v nich a odpočinul siedmeho dňa. Preto požehnal Hospodin deň soboty a posvätil ho.“ (2 Moj 20,8-11; podľa prekladu J. Roháčka)

Všetky prikázania Desatora sú životne dôležité a niktoré z nich nemožno zanedbať. (Jak 2,10) Boh však sobotné prikázanie ozvláštnil. Zvýraznil ho upozornením: „Pamätaj!“ Bolo to varovné napomenutie ľudstvu pred nebezpečenstvom zabúdania na význam tohto príkazu.

Začiatočné slová tohto prikázania – „Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil“ – jasne ukazujú, že sobota nebola ustanovená pri Sínaji. Z týchto slov vyplýva, že má oveľa starší pôvod – vznikla vlastne pri stvorení – ako to vyplýva z ďalších slov tohto prikázania. Boh chcel, aby sme sobotu zachovávali na pamiatku jeho stvorenia. Sobota vymedzuje čas odpočinku a bohoslužby. Usmerňuje nás k obdivovaniu Boha a jeho diela.
Zachovávanie soboty ako pamiatky stvorenia je určitou zábranou proti modloslužbe. Pripomína nám, že Boh stvoril nebo i zem. Toto odlišuje Boha-Stvoriteľa od všetkých falošných bohov. Zachovávanie soboty sa teda stáva znamením našej vernosti pravému Bohu – znamením, že uznávame jeho stvoriteľskú a kráľovskú zvrchovanosť.

Príkaz o sobote predstavuje pečať Božieho zákona. 4 Pečať všeobecne obsahuje tri zložky: meno, titul a právomoc vlastníka pečate. Úradné pečate potvrdzujú platnosť mimoriadne dôležitých dokladov. Doklad preberá autoritu vlastníka pečate. Pečať svedčí, že sám vládca potvrdil návrh zákonov a že za ním stojí všetka moc jeho úradu.

Medzi desiatimi prikázaniami práve príkaz o sobote obsahuje podstatné prvky pečate. Jedine toto prikázanie Desatora predstavuje pravého Boha menom ako „Hospodina, tvojho Boha“, uvádza jeho titul: ten, ktorý „utvoril“, t.j. Stvoriteľ, a vyznačuje rozsah jeho pôsobenia: „nebesia a zem“. (2 Moj 20,10.11) Keďže len štvrté prikázanie hovorí o tom, kto mal právomoc vydať (251) Desatoro, toto prikázanie teda „obsahuje pečať Božiu“, ktorú nesie jeho zákon ako dôkaz jeho pravosti a záväznosti. 5

Boh skutočne určil sobotu za „pamätník alebo znamenie svojej moci a autority na svete už vtedy, keď zem ešte nebola poškvrnená hriechom a odbojom. Mala byť trvale platným ustanovením pre človeka v zmysle napomenutia: „Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil.“ (2 Moj 20,8) 6

Toto prikázanie rozdeľuje týždeň na dve časti. Boh dovolil ľuďom šesť dní „pracovať a robiť akékoľvek svoje dielo“, ale v siedmy deň „nebudeš robiť nijakého diela“. (2 Moj 20,9.10) „Šesť dní“, o ktorých hovorí prikázanie, sú dni pracovné, ale siedmy deň je deň odpočinku. Jedinečnosť siedmeho dňa ako Božieho odpočinku je zrejmá z úvodných slov prikázania: „Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil.“ 7

Aj keď ľudia potrebujú telesný odpočinok na obnovu svojich fyzických síl, Boh zdôvodňuje svoj príkaz sobotného odpočinku vlastným príkladom. Keďže si sám odpočinul od svojej stvoriteľskej aktivity v prvom týždni sveta, podobne si máme odpočinúť aj my.

3. Sobota a zmluva. Ako bol Boží zákon stredobodom zmluvy, (2 Moj 34,27) tak sobota uprostred zákona vyniká v jeho zmluve. Boh označil sobotu za znamenie medzi sebou a svojím ľudom, „aby poznali, že ja, Hospodin, ich posväcujem“. (Ez 20,12; pozri 20,20; 2 Moj 31,17) Preto povedal, že zachovávanie soboty je „večnou zmluvou“. (2 Moj 31,16) „Ako sa zmluva opiera o lásku Boha k svojmu ľudu, (5 Moj 7,7.8) tak je sobota ako znamenie zmluvy prejavom Božej lásky.“ 8

4. Výročné soboty. V izraelskom náboženskom kalendári bolo okrem týždenných sobôt (3 Moj 23,3) sedem výročných, t.j. ceremoniálnych sobôt. Výročné soboty sa priamo netýkali soboty, siedmeho dňa týždenného cyklu. Tieto výročné soboty „okrem Hospodinových sobôt“ (3 Moj 23,38) pripadali na prvý a posledný deň Sviatku nekvasených chlebov, Deň päťdesiaty, Slávnosť trúbenia, Deň zmierenia, prvý a posledný deň Sviatku stánkov. (Pozri 3 Moj 23,7.8.21.24.25.27.28.35.36.)
Keďže počítanie týchto sviatkov záviselo od začiatku posvätného roku, čo sa zakladalo na lunárnom kalendári, výročné soboty mohli pripadnúť na ktorýkoľvek deň týždňa. Keď pripadali na týždennú sobotu, nazývali sa „veľkými dňami“. (Pozri Ján 19,31.) „Zatiaľ čo sobota týždenného cyklu bola ustanovená na konci stvoriteľského týždňa (s platnosťou) pre celé ľudstvo, výročné soboty patrili k židovskému obradnému systému a k úkonom ustanoveným na vrchu Sínaj, ktoré ukazovali na príchod Mesiáša, a tak sa ich zachovávanie skončilo Kristovou smrťou na kríži.“ 9

Sobota a Kristus. Písmo svedčí, že Kristus bol Stvoriteľom práve tak (252) ako Otec. (Pozri 1 Kor 8,6; Žid 1,1.2; Ján 1,3.) Bol to teda on, kto oddelil siedmy deň ako deň odpočinku pre ľudí.

Kristus spojil sobotu so svojím vykupiteľským i stvoriteľským dielom. Ten vznešený, ktorý mohol o sebe povedať „JA SOM“, (Ján 8,58; 2 Moj 3,14) zaradil sobotu do Desatora ako stálu pripomienku tohto týždenného bohoslužobného stretávania sa s Tvorcom. Vykúpením svojho ľudu pridal ďalší dôvod zachovávania soboty. (5 Moj 5,14.15) V sobote sa teda spája prijatie Ježiša ako Stvoriteľa a Spasiteľa.

Kristova podvojná úloha ako Stvoriteľa a Vykupiteľa ozrejmuje, prečo povedal, že ako Syn človeka je „aj Pánom soboty“. (Mar 2,28) S takou autoritou mohol odstrániť sobotu, ak by to bol chcel, no neurobil to. Naopak, vzťahoval ju na všetkých ľudí, keď povedal: „Sobota bola ustanovená pre človeka.“ (Mar 2,27)

Kristus nám počas celej svojej pozemskej služby spríkladnil verné zachovávanie soboty. „Podľa svojho zvyku“ šiel v sobotu na bohoslužbu. (Luk 4,16) Jeho účasť na sobotnej bohoslužbe svedčí o tom, že sobotu uznával za bohoslužobný deň.

Kristus mal posvätnosť soboty na zreteli do tej miery, že keď hovoril o prenasledovaní, ktoré príde po jeho nanebovstúpení, svojím učeníkom radil: „Modlite sa, aby ste nemuseli utekať v zime alebo v sobotu.“ (Mat 24,20) To podľa Jonathana Edwardsa jasne znamenalo, „že kresťania aj vtedy mali prísne zachovávať sobotu.“ 10

Kristovým prvým veľkým činom v dejinách sveta po dokončení stvoriteľského diela bolo odpočinutie v siedmy deň. Tento odpočinok znamenal dokončenie a zavŕšenie. Na konci svojej pozemskej služby vykonal niečo veľmi podobné, keď dokonal svoj druhý veľký čin v dejinách. V piatok odpoludnia, na šiesty deň týždňa, Kristus dokončil svoje vykupiteľské poslanie na zemi. Jeho posledné slová boli: „Je dokonané!“ (Ján 19,30) Písmo zdôrazňuje, že keď Kristus zomrel, „bol prípravný deň a už sa začínala sobota“. (Luk 23,54) Po svojej smrti odpočíval v hrobe na znamenie, že vykúpenie ľudstva dokončil. 11
Sobota teda svedčí o Kristovom stvoriteľskom i vykupiteľskom diele. Zachovávaním soboty sa jeho nasledovníci tešia spolu s ním z toho, čo pre ľudstvo vykonal. 12

Sobota a apoštoli. Učeníci mali sobotu vo veľkej úcte. Ukázalo sa to pri Kristovej smrti. Keď nastala sobota, prerušili ženy prípravy na pohreb a „sobotu zachovali podľa prikázania“ so zámerom pokračovať v tomto diele v nedeľu, t.j. „v prvý deň týždňa“. (Luk 23,56; 24,1)

Tak ako Kristus, aj apoštoli chodili na bohoslužbu v siedmy deň, v sobotu. Apoštol Pavel pri svojich evanjelizačných cestách chodil do synagógy v sobotu a zvestoval Krista. (Sk 13,14; (253) 17,1.2; 18,4) Ba aj pohania ho pozvali, aby im v sobotu kázal Božie slovo. (Sk 13,42.44) Tam, kde synagóga nebola, vyhľadal miesto obvyklé pre sobotnú bohoslužbu. (Sk 16,13) Ako Kristova účasť na sobotnej bohoslužbe naznačovala, že siedmy deň uznáva za zvláštny bohoslužobný deň, podobne to bolo aj u Pavla.

Pavlovo verné zachovávanie soboty bolo v príkrom protiklade k jeho postoju voči výročným obradným sobotám. Jasne povedal, že kresťania tieto výročné dni odpočinku zachovávať nemusia, pretože Kristus pribil ceremoniálny zákon na kríž. (Pozri 18. kapitolu tejto knihy.) Povedal: „Nech vás teda nik nesúdi pre pokrm, ani pre nápoj, ani pre sviatok, novomesiac alebo soboty, lebo ony sú len tieňom budúcich vecí, no skutočnosť je Kristus.“ (Kol 2,16.17) Keďže „súvis tohto textu sa týka obradných záležitostí, tu spomenuté soboty sú ceremoniálne soboty židovských výročných sviatkov, 'ktoré sú tieňom' alebo predobrazom, čoho plnosť mala prísť v Kristovi“. 13

V liste galatským kresťanom Pavel podobne namietal proti zachovávaniu požiadaviek ceremoniálneho zákona. Napísal: „Zachovávate dni, mesiace, obdobia a roky! Bojím sa o vás, či sa azda nenamáham medzi vami nadarmo.“ (Gal 4,10.11)

Mnohí majú dojem, že Ján mal na mysli nedeľu, keď písal, že bol „v duchu v deň Pánov“. (Zj 1,10) V Biblii je však jediný deň označený ako zvláštne vlastníctvo Pánovo – sobota. Bol to vlastne Kristus, ktorý povedal: „Siedmy deň je sobota Hospodina, tvojho Boha“, (2 Moj 20,10) ktorú neskôr ústami proroka nazval „môj svätý deň“. (Iz 58,13) Kristus sa sám nazval: „Pánom soboty“. (Mar 2,28) Keďže v Písme jediný deň, ktorý Pán nazýva svojím, je siedmy deň, sobota, zdá sa ako logické uzatvárať, že Ján hovorí o sobote. Celkom určite nie je nijaký biblický príklad, ktorý by naznačoval, že by sa tento výraz vzťahoval na prvý deň týždňa, nedeľu. 14

Biblia nám nikde neprikazuje zachovávať iný deň týždňa než sobotu. Niktorý iný deň týždňa nenazýva požehnaným a svätým. Ani Nová zmluva nenaznačuje, že Boh zmenil sobotu na iný deň týždňa.
Z Písma je zrejmé, že Boh chcel, aby jeho ľud zachovával sobotu po celú večnosť: „Lebo ako natrvalo budú predo mnou stáť nové nebo a nová zem, ktoré utvorím – znie výrok Hospodinov – tak bude mať stálosť vaše potomstvo a vaše meno. A od soboty do soboty prichádzať bude každé telo klaňať sa predo mnou, hovorí Hospodin.“ (Iz 66,22.23)


Význam soboty. Sobota má rozsiahly význam a je plná bohatej a hlbokej duchovnosti.

1. Trvalý pamätník stvorenia. Podľa Desatora základný význam soboty spočíva v tom, že pripomína stvorenie sveta. (2 Moj 20,11.12) Príkaz zachovávať siedmy deň, sobotu, ako (254) deň odpočinku, je „nerozlučne spätý s aktom stvorenia, pretože ustanovenie soboty a príkaz zachovávať ju je priamym dôsledkom stvoriteľského aktu. Čo viac, celé ľudstvo vďačí za svoju existenciu Božiemu stvoriteľskému pôsobeniu, ktoré sobota pripomína. Povinnosť zachovávať sobotné prikázanie ako pamiatku Božej stvoriteľskej moci sa týka celého ľudstva.“ 15 A. H. Strong nazýva sobotu „trvalým záväzkom, Bohom stanoveným pamätníkom jeho stvoriteľskej činnosti.“ 16

Tí, ktorí ju zachovávajú ako pamätník stvorenia, robia to s vďačným uznaním, „že Boh je ich Stvoriteľ a právoplatný Pán, že sú dielom jeho rúk a podliehajú jeho právomoci. Toto ustanovenie je teda spomienkovým a patrí všetkým ľuďom. V príkaze o sobote nebolo nič predobrazné. Sobota nebola len pre určitý národ.“ 17 Kým teda budeme Boha uctievať ako svojho Stvoriteľa, dotiaľ sobota zostáva znamením a pamätníkom stvorenia.

2. Symbol vykúpenia. Sobota ako pamätník stvorenia sa stala po vyslobodení Izraela z egyptského otroctva aj pamätníkom vyslobodenia. (5 Moj 5,15) „Pán chcel, aby správne zachovávanie sobotného odpočinku človeka stále znova uvoľňovalo z egyptského otroctva, čo sa neobmedzuje len na určitú zemepisnú oblasť či storočie, ale zahrňuje každú krajinu a každý vek. Dnešný človek potrebuje uniknúť z otroctva nenásytnosti, ziskuchtivosti a moci, zo sociálnej nerovnosti, z hriechu a sebectva.“ 18

Sobotný odpočinok ako zvláštny symbol vykúpenia vynikne len pri pohľade na kríž. „Je to pamätník vyjdenia z otroctva hriechu pod vedením 'Imannuela`. Najväčšie bremeno, ktoré nesieme, je vina našej neposlušnosti. Sobotný odpočinok poukazom na Kristov odpočinok v hrobe – odpočinok víťazstva nad hriechom – ponúka kresťanovi konkrétnu príležitosť prijať a okúsiť Kristovo odpustenie, pokoj a odpočinok.“ 19

3. Znamenie posvätenia. Sobota je znamením Božej premieňajúcej moci; znamením svätosti alebo posvätenia. Hospodin oznámil: „Zachovávajte moje soboty, lebo je to znamenie medzi mnou a vami cez všetky pokolenia, aby sa vedelo, že ja Hospodin vás posväcujem.“ (2 Moj 31,13; pozri Ez 20,20) Sobota je teda aj znamením Boha ako posvätiteľa. Ako je ľud posvätený Kristovou krvou, (Žid 13,12) tak je aj zachovávanie soboty znamením, že veriaci prijali jeho krv na odpustenie hriechov.
Ako Boh oddelil sobotu pre svätý účel, takisto oddelil svoj ľud pre svätý zámer: veriaci majú byť jeho zvláštnymi svedkami. Spoločenstvo s ním ich v tento deň vedie k svätosti. Učia sa závisieť od Boha, ktorý ich posväcuje, a nespoliehať sa len na vlastné zdroje a možnosti.

„Božia moc, ktorá všetko stvorila, je moc, ktorá pretvára človeka na Boží obraz. Tým, ktorí sobotu zachovávajú ako svätú, je znamením posvätenia. Posvätenie je súlad s Bohom, (255) zjednotenie sa s ním. Človek ho prijíma, keď poslúcha tie zásady, ktoré sú výrazom Božej povahy. Sobota je teda znamením poslušnosti. Ten, kto srdcom poslúcha štvrté prikázanie, poslúchať bude celý zákon. Posväcuje ho poslušnosť.“ 20

4. Znamenie vernosti. Ako Adamova a Evina vernosť prechádza skúškou pri strome poznania dobra a zla uprostred rajskej záhrady, tak sa vernosť každého človeka voči Bohu vyskúša v čase konca sobotným prikázaním z Desatora.

Z Písma je zrejmé, že pred Kristovým druhým adventom budú na svete len dve triedy ľudí: tí, čo sú verní a „zachovávajú prikázania Božie a vieru v Ježiša“, a tí, čo uctievajú „šelmu a jej obraz“. (Zj 14,12.9) V tom čase bude Božia pravda pred svetom zvelebená a všetkým sa ozrejmí, že poslušné zachovávanie siedmeho dňa, soboty podľa Písma, je dôkazom vernosti Stvoriteľovi.

5. Čas spoločenstva. Boh stvoril zvieratá za spoločníkov ľudí. (1 Moj 1,24.25) Na vyššej úrovni mala byť mužovi spoločníkom žena a žene muž. (1 Moj 2,18.25) V sobote však ľudstvo dostalo dar, ktorým sa mu ponúka vrcholná forma spoločenstva: spoločenstvo so samým Tvorcom. Ľudia nemali zostať len spoločníkmi zvierat, či len spoločníkmi jedni druhých. Stvorení boli pre Boha.

Práve v sobotu môžeme zvlášť okúšať Božiu prítomnosť medzi nami. Bez soboty by na svete bola len drina a pot bez konca. Všetky dni by boli rovnaké, zamerané na svetské záujmy. Príchod soboty však prináša nádej, radosť, zmysel a odvahu. Poskytuje čas na spoločenstvo s Bohom nielen pri bohoslužbe, modlitbe, speve, štúdiu a pri uvažovaní o Božom slove, ale aj pri šírení evanjelia medzi ľuďmi. Sobota je našou príležitosťou prežívať Božiu prítomnosť.

6. Znamenie ospravedlnenia vierou. Kresťania uznávajú, že pod vedením Ducha Svätého z popudu osvieteného svedomia môžu byť k chápaniu všeobecných zásad Božieho zákona privedení aj nekresťania, ktorí úprimne hľadajú pravdu. (Rim 2,13-16) Tým sa vysvetľuje, prečo ostatných deväť prikázaní, okrem štvrtého, ľudia zachovávali do istej miery aj mimo kresťanstva. So sobotným prikázaním je to však inak.
Mnohí ľudia môžu vidieť dôvod pre deň odpočinku, no často nevedia pochopiť, prečo určitá práca, vykonaná v ktorýkoľvek iný deň týždňa ako oprávnená a chvályhodná, má byť hriechom, ak sa vykoná v siedmy deň. V prírode nenachádzame nijaký dôvod na zachovávanie siedmeho dňa. Planéty sa pohybujú na svojich dráhach, rastliny rastú, strieda sa dážď a slnečný svit, zvieratá žijú ďalej, akoby každý deň bol rovnaký. Prečo by teda ľudia mali zachovávať siedmy deň, sobotu? „Pre kresťana je len jediný dôvod a nijaký iný, ten však stačí: Boh to povedal.“ 21 (256)

Len na základe zvláštneho Božieho zjavenia ľudia môžu pochopiť racionálny zmysel zachovávania siedmeho dňa. Tí totiž, čo zachovávajú siedmy deň, robia to z viery a dôvery v Krista, ktorý ho prikázal zachovávať. Zachovávaním soboty veriaci dávajú najavo ochotu uznať Božiu vôľu a žiť podľa nej namiesto toho, aby sa spoliehali len na vlastný úsudok.

Veriaci sa zachovávaním siedmeho dňa nechcú sami robiť spravodlivými. Sobotu zachovávajú preto, že ich ospravedlnil Kristus, ich Stvoriteľ a Vykupiteľ. 22 Zachovávanie soboty je výsledkom jeho spravodlivosti, ktorá pôsobí ospravedlnenie a posvätenie a ktorá znamená, že boli vyslobodení z otroctva hriechu a prijali Kristovu dokonalú spravodlivosť.

„Jabloň sa nestáva jabloňou tým, že rodí jablká. Jabloň musí byť najprv jabloňou, potom sa objavia jablká ako jej prirodzené plody. Podobne ani opravdivý kresťan nezachováva sobotu či ostatných deväť prikázaní preto, aby sa stal spravodlivým. Ide o prirodzené ovocie spravodlivosti, ktorú mu dáva Kristus. Ten, kto takto zachováva sobotu, nemôže byť legalistom, pretože vonkajšie zachovávanie siedmeho dňa je prejavom vnútornej skúsenosti ospravedlnenia a posvätenia veriaceho. Úprimný svätiteľ soboty sa zdŕža zakázaných skutkov v sobotu nie preto, že chce získať Božiu priazeň, ale preto, že miluje Boha a v sobotu chce mať s ním to najužšie spoločenstvo.“23

Zachovávaním soboty dávame najavo, že sme sa prestali spoliehať na vlastné skutky a uvedomujeme si, že spasiť nás môže len Kristus-Stvoriteľ. „Pravé zachovávanie soboty je výrazom zvrchovanej lásky k Ježišovi Kristovi, Stvoriteľovi a Spasiteľovi, ktorý nás robí novými ľuďmi. Zachovávanie pravého dňa správnym spôsobom stáva sa takto znamením spravodlivosti skrze vieru.“ 24

7. Symbol odpočinku v Kristovi. Sobota, pamätník Božieho vyslobodenia Izraela z Egypta za účelom odpočinku v pozemskom Kanaáne, odlišovala vykúpených onej doby od okolitých národov. Podobne je sobota znamením vyslobodenia z hriechu pre Boží odpočinok a vykúpených oddeľuje od sveta.

Všetci, čo vstupujú do odpočinku, do ktorého ich pozýva Boh, „odpočinuli si od svojich prác ako Boh od svojich“. (Žid 4,10) „Toto je duchovný odpočinok, odpočinok od našich 'vlastných skutkov', odvrátenie sa od hriechu. Boh pozýva svoj ľud do takého odpočinku. Sobota i Kanaán sú symboly práve tohto odpočinku.“ 25
Keď Boh zavŕšil svoje stvoriteľské dielo a siedmeho dňa si odpočinul, sobotou poskytol Adamovi a Eve príležitosť odpočinúť si v Bohu samom. Aj keď prví ľudia zhrešili, Boží pôvodný zámer ponuky odpočinku ľuďom zostáva nezmenený. Aj po páde zostala sobota pripomienkou onoho odpočinku. „Zachovávanie siedmeho dňa, soboty, svedčí teda nielen o viere v Boha (257) ako Stvoriteľa všetkého, ale aj o viere v jeho moc zmeniť život a uspôsobiť ľudí pre vstup do onoho večného 'odpočinku`, ktorý Boh chcel od počiatku dať obyvateľom tejto zeme.“ 26

Tento duchovný odpočinok Boh sľúbil telesnému Izraelovi. Napriek tomu, že Izraelci do tohto odpočinku nevošli, Božie pozvanie dosiaľ platí: „A tak zostáva sobotný odpočinok pre Boží ľud.“ (Žid 4,9) Všetci, čo túžia vojsť do onoho odpočinku, „musia najprv vstúpiť vierou do Božieho duchovného 'odpočinku` – odpočinku duše od hriechu a vlastného úsilia o spásu.“ 27

Nová zmluva vyzýva kresťanov, aby neváhali a skúsili tento odpočinok milosti a viery už teraz, pretože „dnes“ je čas a príležitosť doň vojsť. (Žid 4,7; 3,13) Všetci, čo do tohto odpočinku vošli – t.j. vierou v Ježiša Krista prijali spásnu milosť – skoncovali s každou snahou dosiahnuť spravodlivosť vlastnými skutkami. V tomto zmysle je zachovávanie siedmeho dňa, soboty, symbolom vstupu do evanjelijného odpočinku.