"Najľahší spôsob ako stratiť dôveru a úctu mladých je dávať im nekonečné rady." (Ernest Hemingway)

"Najľahší spôsob ako stratiť dôveru a úctu mladých je dávať im nekonečné rady."
(E. Hemingway)

"Urob to, urob hento, toto nerob vôbec - dôveruj mi, viem, čo hovorím." Veľmi časté slová dospelých. Tí, ktorých už od tzv. generácie X nedelí iba niekoľko (desiatok) rokov, ale predovšetkým názory, sa mnohokrát cítia "múdrejší", "zrelší" a so "správnejším názorom na svet" ako tí mladí. Nakoniec, mladí si myslia to isté; akurát, že v mienke o sebe slovíčko "zrelší" nahradia niečím ako "pokrokovejší" alebo "modernejší".

Rozdiely medzi generáciami tu vždy boli a určite aj budú. Je to jeden z najvýznamnejšch faktorov určujúcich všetko dianie okolo nás. Ak chcete radikálne zmeniť smerovanie firmy, nenahradíte päťdesiatnika v manažmente nejakým novým - päťdesiatnikom. Ak chcete radikálnu zmenu, treba zmeniť spôsob myslenia. A ten dosiahnete zmenou generácie. Akonáhle zostarne manažment, zastaví sa rozvoj podniku. Vo firme, samozrejme, musí fungovať odovzdávanie skúseností, ale žiadna spoločnosť nebude úspešná, ak "radcovia" radia veľmi dlho.

Je isté, že pokrok by sa bez istého spôsobu odovzdávania informácií minimálne výrazne spomalil; ak nezastavil. História o tom môže dať mnoho dôkazov. Ak by sa nezachovávali vynálezy, poznatky či historické záznamy z generácie na generáciu, ľudstvo by bolo oveľa chudobnejšie a zraniteľnejšie. Zo zachovaného sa ľudia môžu poučiť a neurobiť rovnakú chybu dvakrát. A naopak - môžu využívať veci, ktoré sa ukázali byť výhodné.

No toto odovzdávanie poznatkov by nemalo byť násilné. V mladších je zakorenený pocit, že všetko, čo je od nich staršie čo i len o 15 či 20 rokov, nemôže byť správne a že určite ten ich názor je lepší. A práve preto, pre iný, nový; mladý pohľad na svet, mnohokrát odmietajú dobre mienené rady a veria, že majú ideálnejšie riešenie. A tí, čo radia, sa nad tým len pozastavujú s poznámkou "Tá dnešná mládež.. to za našich čias..." A začnú sypať, čo by sa nemalo robiť, ako sa robí, čo je zlé, čo.. a je to vlastne vždy dobre mienené? Nehovoria to len preto, že smútia za "svojimi časmi"?

Bolo by ideálne, keby starší dokázali mladším odovzdávať skúsenosti nenásilne. A tiež keby sa dokázali rozpamätať aj na prvú polovicu svojho života. Ihneď by si spomenuli a pochopili, že nech sú rady mienené akokoľvek dobre, niektoré veci si mladí jednodcuho musia skúsiť sami, musia sa na nich popáliť.

A v tom momente si to zapamätajú naveky, lepšie, ako by to tisíckrát počuli.

A práve v tom momente pochopenia to starí mnohokrát pokazia tromi slovami: "Čo som vravel.".