Kto som? (beletrizovaný životopis)

KTO SOM?
(beletrizovaný životopis)

Aj keď sa mi z bruška nechcelo, už bol čas a tak jedného prekrásneho nedeľného dňa, konkrétne 16. septembra 1990, niesol sa chodbami nemocnice v Banskej Bystrici plač dieťaťa. Bol to plač života a znovuzrodenia a počuť ho bolo široko-ďaleko. Bol to plač malej Vevušky.

Ja sa na to nepamätám, ale povedali mi, že som bola drobná, čo mi ostalo až dodnes. Takže, keď si ma rodičia po prezeraní a schválení doktorov priviedli konečne domov, zbehla sa okolo mňa celá rodinka.

Najviac sa tešili samozrejme rodičia a hneď potom dedko a babka. Stále ma rozmaznávali. Ako každé bábo, ani ja som ešte nevedela rozprávať, a tak som nikomu nemohla povedať, čo si o tom myslím.

Na moje prvé slová a kroky si veľmi nepamätám. Viem iba toľko, že som bola šikovná a rýchlo som sa učila. Bola som tiež veľmi zvedavá. Chcela som všetko objavovať a skúmať.

Ako dva a pol ročná som našla na poličke červený rúž mojej tety a celá som sa ním ponatierala. Aby toho nebolo málo, zahryzla som doňho, rýpala sa v ňom nechtíkmi a rozmazala som ho po celej perinke aj vankúšiku v postieľke. Keď to teta zistila, nevedela čo má skôr robiť. Či sa smiať ako vyzerám alebo plakať nad zničeným rúžom a perinkami.

Dni plynuli ako voda. Nastal čas nástupu do škôlky. Kamarátov som si našla hneď. No kamarátky som nemala. Hry s bábikami ma vôbec nebavili. Vždy som si lepšie rozumela s chlapcami, hrávala som sa s autami a neskôr lozila po stromoch a stavala na nich bunkre.

V škôlke som však dlho nepobudla. Mala som a stále mám zlú imunitu a tak hneď ako okolo mňa prebehol bacil, musela som ostať doma a cuckať liečivé sirupy. V predškolskom ročníku som ani nebola. Vtedy to s mojím zdravím bolo najhoršie. Musela som chodiť pravidelne na vitamínové injekcie a vitamíny na zlepšenie imunity som brala aj v tabletkách.

Do toho všetkého prišla alergia na čokoládu - moje najobľúbenejšie sladké potešenie, a na citrusy, v ktorých je najviac vitamínu C. Po tomto mi už naozaj nemalo čo pomáhať brániť sa presile bacilom.

V týchto ťažkých chvíľach pri mne stála moja mamina, ktorá so mnou pretrpela všetky choroby, alergie a iné neduhy. Trápila sa spolu so mnou, ale nedala to na sebe poznať.

Keď sa moje zdravie trochu zlepšilo a kniha môjho života otvorila sa na šiestej strane, stala sa zo mňa školáčka. Ako každá správna prváčka, aj ja som sa do školy tešila. No netrvalo to príliš dlho.

Čítať aj počítať som už vedela, a tak som sa v škole nudila. Po čase však prichádzalo aj ťažšie učivo, no stále som to zvládala bez akýchkoľvek problémov. Najradšej som písala diktáty a veľmi ma bavila vlastiveda.

Teraz deriem školské lavice už dvanásty rok. Z toho ôsmy rok na gymnáziu. Posledný. V máji ma čaká maturita. Budem robiť všetko preto, aby mi to vyšlo a zmaturovala som bez väčších problémov.

A čo ďalej? No snáď vysoká škola. Okúsiť pôdu tej najvyššej inštitúcie, ktorá môže byť v oblasti školstva a získať možno aj nejaký ten titul, to by bolo fajn. Najradšej by som študovala dejepis alebo niečo čo súvisí s angličtinou.

Po strastiplnej ceste za dobrým vzdelaním sa pokúsim uplatniť doma, no s pracovnými možnosťami ma láka aj vôňa cudziny. Spoznávať nové, doposiaľ mojimi očami nevidené... Po tom moje srdce kričí.

Túžim mať rodinu. Deti. Po vytvorení vhodných podmienok na zrealizovanie tejto túžby môže kolobeh života ďalej pokračovať a rozvíjať sa tak ako mi je to súdené.

A ja sa budem snažiť žiť svoj život naplno, žiť ho tak, aby všetci plakali, keď budem odchádzať.

A odpoveď na otázku KTO SOM? To teraz povedať nemôžem. Nad tým sa môžem zamyslieť na sklonku života.