Najväčšie hrdinstvo je vidieť svet taký aký je

Najväčšie hrdinstvo je vidieť svet taký aký je a predsa ho milovať

Už ste sa niekedy zamysleli nad týmto svetom? Pozreli ste sa do svojho srdca a zistili či tento svet milujete? Či vidíte veci realisticky alebo si musíte denne znova a znova dávať slnečné okuliare, aby sa vám zdal svet krajší?
Ja sa musím priznať, že patrím k optimistom. Veď je také ťažké pozerať sa na prítomnosť reálnymi očami. Očami, ktoré vidia všetku tú bolesť, nenávisť či klamstvo. Myslím si, že človek sa môže pred tou všetkou zlobou brániť tým, že si ju prikrášli. Asi som zbabelec, ktorý sa nevie pozrieť pravdy do očí a hľadá vždy iné východisko. Asi je hrdina ten, kto pred pretvárkou nezatvára oči, kto vidí všetko také ako v skutočnosti je.

Potom česť hrdinom, ktorí sa neboja akejkoľvek a hlavne krutej pravdy. No ja viem, že ani so mnou to nie je také zlé. Nie som síce hrdina, ktorý čelí všetkému zlému, ale som šťastný. Dokážem sa tešiť z toho, čo by pesimistu rozhnevalo a realistu nenadchlo. No aké ťažké to má hrdina, ktorý musí vidieť svet taký aký je a predsa ho milovať. Ten realista, ktorého už toľkokrát sklamali, no dozvedel sa pravdu. Pravdu, ktorú si neprikrášlil, ktorá ho síce ranila, no šiel ďalej. Aj mne sa to už stalo, potom som niekedy hrdinom aj ja, vlastne sme hrdinami všetci. Sú chvíle, kedy spáchame hrdinský čin, pozeráme na svet reálne. Niekto to vydrží dlhšie, iný sa vzdá. Niekto sa búri, iný hľadá východisko z tohto sveta. Ktorá cesta je správna, to vám s istotou nepoviem. Asi to bude tým, že ja sám mám niekedy problém ju nájsť. Či byť hrdinským realistom, smutným pesimistom alebo niekedy priam hlúpym optimistom. Možno je dobré tieto názory na svet kombinovať, nie každý má na to, byť hrdinom.

Veď tento život je niekedy taký ťažký...Nič pekné netrvá večne, všetko raz tak ako začalo aj skončí. Iba pár ľuďom sa pošťastí si to pekné udržať, aj keď by sme chceli všetci. Život je krutý, no mali by sme ho aj tak brať taký aký je. Zbytočné ilúzie nám len priťažujú, keď sa vrátime do reality. Vlastne zisťujem, že ja som všetko v jednom, realista, pesimista či poblúznený optimista. Často žijeme nie tak ako by sme chceli, ale ako musíme. Musíme sa vyrovnať s pravdou, musíme zabudnúť na to zlé a nezatvárať stále oči pred skutočnosťou. Zase len musíme, tak už to chodí, niekedy nám niečo vyjde, inokedy máme proste smolu. No nie sme v tom sami, rovnaké problémy vyrovnať sa s osudom má veľa ľudí. No aj tak si neskutočne veľa ľudí hovorí, že prečo sa to stalo práve mne. Akoby nechápali, že dennodenne sa to isté stáva ľuďom na celej Zemi. Dokonca aj horšie, prídu o lásku, priateľa, strechu nad hlavou a musia sa spoľahnúť len sami na seba. Ja asi nie som hrdina, nemilujem tento svet, aj keď...

Nenávidel som ho, keď ma niekto opustil, no na druhej strane som sa z neho aj tešil. Sú aj pekné momenty, ktoré nám svet ponúka. My neutečieme, nevyhneme sa tomu všetkému, čomu musíme čeliť. Som hrdina, povstal som aj vtedy, kedy ma priateľ zhodil na zem. Aj moja matka je hrdina, dokázala ma priviesť na svet aj keď vedela aký je často zložitý. Učiteľky, ktoré dokázali naučiť deti písať prvé písmenká, aj keď vedeli, čo všetko to so sebou obnášalo. Toľko veľa hrdinov a tak málo úcty pred nimi, lebo sa to berie ako samozrejmosť.