Škola hrou – nie škola hororov

Škola hrou. Pod týmto pojmom si každý predstaví niečo iné. Niekto si predstaví malé deti, prváčikov, ako sa v škole učia počítať s guľôčkami, iní si zase prestavia, ako sa celé hodiny rozprávajú a vystrájajú. No ja si pod týmto pojmom predstavujem niečo úplne iné. Žiakov a študentov, ako sedia za školskými lavicami, pred sebou majú knihy a vzdelávajú sa, občas si urobia voľnejšiu hodinu, lebo nie vždy sa im chce učiť, no snažia sa zo všetkých síl, aby vedeli čo najviac z toho, čo sa učia v škole. No bohužiaľ málo kde je to tak, ako si to predstavujem. Možno mi niekto povie že som blázon, keď takto uvažujem. No mne to je jedno čo si o mne myslia. Ja viem, že keby sme nechodili do školy a nemali by sme žiadne vzdelanie, boli by sme „hlúpy“ . Veď by sme nevedeli ani len písať a čítať. Čo by z nás bolo?

Neviem si predstaviť takýto život. A tak viem, že škola je veľmi dôležitá. Je súčasťou každého z nás. Práve v škole spoznáme mnoho nových ľudí a priateľov. Priateľov na celý život. Veď škola nie je len o učení. Zažijeme tam aj veľa zábavy. Keby si tak každý prestavil školu z tej lepšej stránky. Určite by do nej chodil oveľa radšej. Poslednú dobu čítam veľa kníh. Práve jednu, ktorá má veľa dielov. A tie knihy mi dali veľmi veľa. Je to o obyčajnom pätnásťročnom dievčati ako som ja, ktorá je v škole neviditeľná a nakoniec sa dozvie, že je princeznou jedného malého kniežactva v Európe. Z týchto kníh som si zobrala veľa do života a aj na ich základe teraz rada píšem takéto veci. Keď čítame knihy, hneď mame lepšiu slovnú zásobu a dozvieme sa nové cudzie slová. No komu by sa chcelo v tejto dobe čítať knihy? Som jedna z mála, ktorú knihy fascinujú a viem sa do nich tak začítať, že sa stanem súčasťou príbehu. Ale veď v tejto chvíli sú dôležitejšie veci ako knihy.

Teraz som už v prvom ročníku na strednej škole a je pravdou, že to nie je ako na základke. Učitelia už tak ľahko neustúpia pred tým, keď ich presviedčame, aby sme nepísali písomku. Sú oveľa prísnejší. A prečo ? Lebo chcú. Aby sme v škole dosahovali čo najlepšie výsledky a pripravili nás do života. Mnoho z nás chce byť nejakým právnikom, podnikateľom či žurnalistom. A ako to dosiahne? Len tým, že sa bude učiť. Určite nikto z nás nechce skončiť „kopaním kanálov.“ Je to trochu smiešne prirovnanie, no vždy nám to hovorili na základnej škole, keď sme sa nenaučili. A je to pravda. Ak chceme mať dnes dobrú prácu, nezostáva nám nič iné, iba „učiť sa, učiť sa, učiť sa.“ No učenie zase nie je len sedenie nad knihami a tlačenie do hláv to, čo máme napísané v zošitoch.

Až teraz si uvedomujem, že základná škola bola pre mňa ako hra. Na slovenčine sme skladali slová pomocou predpôn a prípon, ako nejakú skladačku. Matematiku sme sa zase učili počítať s fazuľkami a guľôčkami. Zemepis bol o kreslení máp a dejepis zase o vojnách a bitkách. Určite by mi niekto teraz povedal: „ Načo mi bude v budúcnosti dejepis? Veď to, čo sa tam učím sa stalo dávno predtým, ako som sa narodil/a.“ Avšak práve z dejepisu poznajú našu minulosť a našich predkov. Keby nebolo dejepisu a histórie, každý z nás by začínal stále znova. To, čo som tu práve napísala som sa naučila v škole. A zase sme pri tom slove. Škola. Všetko na tomto svete, veci, ktoré vieme, to všetko sa točí kolo školy lebo tam ste sa to naučili. Tak nech mi nikto nehovorí, že škola nie je pre nás dôležitá a chodíme do nej úplne zbytočne. Lebo niekde v hĺbke svojej duše vie, čo je pravda.

Škola je dôležitá pre každého z nás. Ja do nej chodím rada, hoci niekedy by som do tej budovy nikdy nechcela vstúpiť. Mnoho kamošiek si o mne myslí, že som bifľa a to len preto, lebo viem, čo mám k tejto téme písať. Ale veď to vôbec nie je ťažké. Keby si spomenuli na základnú školu a na to, čo im dala, určite by o tom vedeli napísať veľa. Veď to všetko je také jednoduché. Celá škola je jednoduchá. No možno som zase trepla blud. Ale, keď skončím školu, budem dospelá, bude to oveľa ťažšie a poviem si: „ Keby sa dali vráť tie školské časy.“ A tak sa teraz všetci zamyslíme. Naozaj nie je škola pre nás dôležitá?