A tak filozofia, aspoň na čas, odvrátila túto víziu a ukázala subjektom zostavy, že sú prehnane subjektívny, čo uzatvára ich myslenie. Napriek tomu, nemožno povedať, že táto záležitosť je navždy uzavretá, práve naopak, filozofia je predsa otvorený systém, ale vyžaduje si, aby boli otvorení aj jej používatelia. Vo filozofii sa neustále opakuje Sokratovský motív („Myslenie je ako vietor.“). Moderná technika nám vždy nastolí hotovú odpoveď, aby ju potom filozofia mohla spochybniť. A to sa opakuje, až raz príde odpoveď, ktorá bude správna, a preto nespochybniteľná. Tento princíp by však nemal človeka utiesniť medzi optimizmus a pesimizmus, má ho donútiť uvažovať a usudzovať, aby vždy vedel zareagovať.




IV. Diskurzný záver

Aspoň jednu vec by si všetci ľudia mali z filozofického prístupu k svetu osvojiť. A to, že každé napätie (spravidla medzi dvoma rozlišnými prístupmi) sa rieši diskurzom. Vzniknutý rozpor medzi kybernetikou a novým myslením, by som aj ja rád postavil do polohy hľadania spoločného diskurzu. Už som hovoril o spoločných črtách, ktoré paradoxne tieto dva prístupy odlišujú, nazvyme to určité prieniky. Ich vzájomným výpočtom mi potom vychádza zaujímavý hybridný diskurz, ktorý práve tým, že je z obidvoch „teórii“ tvorený, je nespochybniteľný ani pre modernú techniku, ani pre filozofiu. Stále však ostáva otvorená možnosť, že diskurz nie je finálnym produktom. Zoberme si to teda takto: Moderná technika predbehla všetky očakávania a „dorástla“ na takú úroveň, aby mohla vytvoriť samostatnú predstavu o svete. Čo je na tom pútave je, že tá predstava je pre človeka hmatateľná, realistická. Rozhodne už nemožno sa vrátiť späť a vylúčiť všetky technické výdobytky len preto, aby sme odstránili vzniknutý rozpor s našim predošlým zmýšľaním. Moderná technika ide ruka v ruke s úrovňou našej kultúry (nikdy však nie sú presne na tej istej, rovnakej úrovni), takže zapretie modernej techniky znamená zapretie našej kultúry. Druhá strana – nové myslenie (filozofia) správne odhaľuje najslabšie miesto kybernetiky – subjektívnosť až zaslepenosť. Dokáže predstaviť pred nás aj hrozbu pasivity, a teda žiadneho rozvoja, čo by znamenalo stratu akéhokoľvek zmyslu. Môžme sa však aj spýtať, že dokedy by chcel človek hľadať objektívnu pravdu? Nie je to náhodou nemožné ( a preto nezmyselné), nenašiel ju už náhodou a existuje vôbec? Istým spôsobom je nové myslenie s pocitom zdržanlivosti možno aj preťaženie ľudského chápania a dosť podstatne sa v ňom stráca praktický význam.