Výzva modernej techniky pre filozofiu

. Úvod

Téma vplyvu vedy na filozofiu (a opačne) náhodou vôbec nie je nová, i keď silno rezonovať začala až v posledných desaťročiach našej súvekosti. Ťažko povedať v čom spočíva rozpor týchto dvoch odlišných (a zároveň v smerovaní spoločných) postupov ľudského myslenia. Uvedomiť si ho však možno. Človek je tvor mysliaci, ale i cítiaci, preto si dokáže položiť otázku aký je rozdiel medzi vedou a filozofiou, v čom sa nachádza ich vzájomné napätie, ale hlavne, čo je azda najdôležitejšie, ako to vplýva na neho samotného. Nuž, v skutočnosti robí nám problém definovať čo filozofia znamená, i keď základná poučka vraví, že je to milovanie múdrosti. Na druhej strane s definíciou vedy si tiež neviem celkom poradiť, a tak všetko ostáva zakryté, ostáva pre nás záhodou. Nie však nevyľuštiteľnou. Máme totiž jedinečnú schopnosť, a to sa dá dokázať doterajším vývojom ľudských dejín, nazerať popod prikrývku zahalených vecí. Problémom ostáva, nakoľko je tento obraz pravdivý, úplny a čo z toho vyplýva pre nás. Existujú dva postupy, smery či teda postoje ako pravdivo odhaľovať pravdu (pozor, nie odhaliť!). Prvou možnou cestou je filozofia, hlavne jej metafyzické postuláty. Už niekoľkokrát sa v dejinách ľudstva pokúšali ľudia dokázať, že metafyzické otázky typu: „Čo je?, Aký je zmysel?, Aký je cieľ?…nemajú odpovede. Ako však významný nemecký filozof 20. storočia Martin Heidegger vo svojom Úvode do metafyziky hovorí, otázka metafyziky sa neustále v živote človeka objavuje a je takmer nemožné ju zahnať. Je to ako so zvonom: Raz sa po ňom udrie a potom dlho, dlho rezonuje ešte jeho zvuk. Najčastejšie moment takéhoto „echa“ v myslení človeka sa objavuje práve v tzv. „zlomových situáciach“. Tie nemožno poprieť a každý člověk musí aspoň jednou z nich prejsť. Vtedy sa pýtame filozoficky (metafyzicky), hľadáme odpovede kde sa toto všetko okolo nás berie, odkiaľ sa berieme my a vždy sa pritom nájde nejaká subjektívna odpoveď, ktorá uspokojí aspoň na chvíľu návaľ tejto „rezonancie“. Je tu však druhá cesta. Je pomerne dosť nová a neprebádaná, no ľudia zistili, že poskytuje kvalitnejšie odpovede, teda vlastne subjektívne uspokojenie. Je to veda. Nikto v skutočnosti nevie, čo veda je (tak ako pri filozofii), ale jej nevídaný rozvoj v poslednom storočí, spôsobil, že sa stále viac dostáva do popredia a istým spôsobom dokáže nahradiť aj filozofiu.

Vie odpovedať na metafyzické otázky, ktoré si kladie člověk, ponúka alternatívu v zmysle jasnej predstavy o budúcnosti, i preto si ľudia čoraz častejšie volia za správne vysvetlenia (odpovede), ktoré im dáva práve veda než (mystifikovaná) filozofia, či dokonca jej radikálnejší variant – teológia. Ak to obrátime celé naopak a istým spôsobom pridáme trochu idealizácie, môžeme vyhlásiť, že veda je filozofia (presnejšie stala sa ňou). Lenže v skutočnosti to tak nie je. Filozofia a lá veda je opäť len utópia, ktorú nám už raz ponúkala teológia, neskôr metafyzika. Nemožno sa teda uspokojiť s týmto povedzme Comteho tretím štádiom, pretože ide o zaslepenie pred zastavením akéhokoľvek vývoja, pred pasivitou a tým pádom pred stratou skutočného zmyslu – nekonečného objektívneho bádania, čiže záhubou. Áno, na jednej strane stojí silný argument, že keď už vieme, že objektívnu pravdu budeme hľadať donekonečna – a to je zmysel, prečo sa neuspokojíme? Však koniec koncov sme ju predsa len našli, v tom zmysle. Na druhej strane, a to je myslím si ťažší argument, stojí tvrdenie, že ako možno vyhlásiť objektívne, že objektívna pravda je hľadanie objektívnej pravdy? Nemožno predsa tvrdiť, že sme našli zmysel, keď tým zmyslom je hľadať ten zmysel. Ono je to proces, nie stav. A na tom to celé stojí a padá. Preto veda nemôže nahradiť filozofiu a nemôže ani postačovať pre súčasnú kultúru /myslenia/.






II. Moderná technika versus filozofia

Technika, a k tomu ešte moderná, výrazne zasiahla do myslenia človeka a tým aj do jeho životného štýlu. Čo je zaujímavé na tomto silnom zásahu, je, že udial sa celkom nevedomky, pritom však masívne a omnoho rýchlejšie ako akákoľvek filozofia (ak teraz výjmeme vedu ako filozofiu). V predošlých dejinách ľudstva to nešlo. Ľudia ťažko dreli, poznali mnoho nezvládnuteľných úloh, nevyliečiteľných chorôb a nepoznaných dimenzii. Ale, začiatkom novoveku (a preto je to aj novovek), sa prirodzene neuspokojili s pasivitou a odveká túžba uľahčiť si život, a tým ho aj chápať (čo je prirodzená vlastnosť, vrodená), sa začali objavovať prvé technické vynálezy. Na počiatku to bola pravdepodobne kníhtlač (paradoxne šíriteľ vzdelanosti, a teda i filozofie), nasledovali vynálezy ako strelné zbrane, parný stroj, Galvaniho článok, penicilín, spaľovací motor, jadrová reakcia, mikročípy, laser a húfy ďalších, ktoré radikálne zmenili dovtedajší obraz sveta. A to je koreň celej záležitosti. Svet sa stal obrazom. Obrazom, ktorý namaľoval člověk, jediný toho schopný subjekt na svete (vzhľadom na to, že existencia nadprirodzenej sily veda nikdy nedokázala). Človeku sa zapáčila „funkcia“ pána tvorstva a vytváral svoj obraz sveta ďalej.

Doslova si naprogramoval postupy ako veda môže dať odpovede na pôvodne filozofické otázky, a tie odpovede potom skutočne prichádzali. Pýtali sme sa prečo sa príbuzní na seba podobajú a veda nám odpovedala, že je to v génoch. Pýtali sme sa, či existuje priestor mimo toho, čo dokážeme pozorvať zo Zeme a veda nám ukázala, že ten priestor je nekonečný. Pýtali sme sa či je možné liečiť ťažké choroby a predlžovať život a veda nám aj na to dala odpovede. Člověk je spokojný. Moderná technika začala riešiť neuveriteľné množstvo jeho problémov naraz. Tým sa líši od filozofie, ktorá „iba“ podáva teoretické vysvetlenia a večne nastoluje problém z inej a z inej strany. Už spomínaný filozof – M. Heidegger uznal tiež tieto prednosti modernej techniky a uvedomujúc si, že filozofia ich nikdy v skutočnosti nemôže dosiahnuť, súhlasí, že metafyzické uvažovanie je jednoznačne na ústupe a otvoril sa priestor utópii zvanej KYBERNETIKA. Ide o pretechnizovanie sveta. Svet sa stane zautomatizovanou zostavou, ktorú riadi človek. Konečne sa to ľudstvu teda podarilo, konečne kraľuje a môže rozhodnúť o tom, kam sa bude smerovať, prečo práve tam, čo sa tam bude hľadať, dokonca aj o tom, čo sa tam má nájsť. Človek-subjekt si vyhradzuje právo predpisovať poriadok, neuvedomujúc si, že i on patrí do tohoto poriadku, do tej sebou spravovanej zostavy. V súčasnosti, keď už moderná technika sa dostala tak ďaleko, že dokážeme si predstaviť zľučovanie organického s anorganickým /čo je kľúčový moment vo vývoji vedy/, dá sa povedať, že kybernetika je istým spôsobom riešenie. Keď to zhrnieme, jednoznačné výhody sú v tom, že konečne sa vytratila neistota – vnútorné napätie (zánik pojmov nemať, nevedieť, neovládať/ zo života človeka, ďalej možno hovoriť aj o istom systéme s dokonale vypracovanou štruktúrou (a to preto, že si ju človek vypracoval sám podľa seba), no a je to aj pocit moci. I keď dočasný, pretože je neodškriepiteľné, že nastane čas, keď technika ovládne človeka a stane sa tiež subjektom (z pôvodného objektu). Tendencia k tomu sa ukazuje už teraz v podobe rôznych závislostí na vymoženostiach techniky. Pre ilustráciu len stručný príklad: Asi pred desaťročím bol mobilný telefón jednoznačne objekt (techniky), ktorý v rámci technického videnia světa nám uľahčovaľ komunikáciu (čo je samozrejme pozitívny, a preto atraktívny jav). Dnes sa z mobilného telefónu stáva pomaly „polosubjekt“, pretože sa považuje ako súčasť základnej výbavy bežného občana. Vedci a technici stále viac vynakladajú úsilie ako integrovať mobilný telefón s ľudským organizmom.

Obohacujú ho o nekonečné množstvo dôležitých funkcií (čím živia ešte pozostatky jeho objektivity), ale nebude to už dlho trvať a na trhu sa ponúkne mobilný telefón ako implantát do ľudského organizmu. Áno, znie to drsne, ale v kybernetike to znamená obrovský pokrok a ďalší úspech v operovaní so „zostavou“. Príkladov podobného typu by bolo aj neúrekom a všetky majú svoje pro a proti, vždy to záleží od toho, ktorú cestu spoznávania, prístupu k svetu si zvolíme, tak ako som to už načrtával v úvode. Teraz sa však na to pozerám tak, ako to videl aj Heidegger, pred ním Husserl, že moderná technika víťazí nad filozofiou, predstavuje jej konečnú fázu. Ono, a to chcem zdôrazniť, že keby niet filozofie, niet ani vedy. Už v staroveku to platilo, keď v Grécku začínali spoznávať prvé nebeské telesá alebo keď chceli založiť filozofické myslenie na princípe matematiky. Vtedy veda a filozofia si boli najbližšie a zároveň sa prelínali. Problém bol totiž v tom, že starovekí Gréci nerozlišovali tieto dve smerovania. To som už aj naznačil, že i keď ide o dva rôzne prístupy k svetu, výsledný efekt má byť ten istý, však oba sú prístupmi. Neskôr sa konflikt posunul ďalej. V osvietenstve filozofi videli vedu ako nástroj poznania a paradoxne filozofia sa stala nositeľom vedeckého poznania, čo sa neskôr premietlo do rozvoja techniky. V 19. Storočí sa technika definitívne odlúčila od filozofie, priniesla už spomínanú alternatívu a stále viac sa popularizovala. St alo sa to vďaka pozitivistom, ktorí rušili otázky typu „Prečo?“ a pokúšali sa ich nahradiť otázkami typu „Ako?“ Bol to prvý pokus (stále sa držíme ateistických dejín ľudstva) o vytlačenie filozofie. O tom som už však písal v práci Kritika metafyziky z Comteho pozície. Dnes dozrel čas, keď sa ľudstvo musí definitívne rozhodnúť, či aj otázky typu „Prečo?“ bude klásť svojej technickej zostave, alebo pôjde druhou cestou:


III. Filozofia versus moderná technika

V predošlej kapitole som sa venoval argumentácii prečo moderná technika ničí filozofiu (i keď tak v skutočnosti to nie je). Opisoval som zánik filozofie, čo mal spôsobiť priam bombastický nárast vplyvu technického videnia sveta za posledné storočie. Nuž, prečo tak hovoríme ešte stále o existencii filozofie? Prečo človek sa nerozhodol ešte filozofiu načisto zavrhnúť a venovať sa kybernetickému tvoreniu světa podľa seba? Ono to nejde, filozofiu nemožno zrušiť,len preto, že sa tu objavil iný prístup, navyše ktorý tiež vychádza z filozofie. Moderná technika stále proklamuje aká je dokonalá, úžitočná, nepostrádateľná a univerzálna. To všetko spĺňa aj filozofia, rozdiel je len v pôsobení a praktickosti.

Zatiaľ čo filozofia neponúka hotové riešenia, ponúka len návody, moderná technika ponúka hotové riešenia (nazvyme to odpovede), ktoré de facto nie sú hotové. Sú hotové len pre určitého jedinca, nie pre celé spoločenstvo. Príklad: Konečne sa vynašla mikrovlnka – spôsob ohrievania potravy bez použitia otvoreného ohňa či tepelného žiarenia (prúdenia). Je to prevratný spôsob v príprave potravy pre človeka, čo spočiatku všetci uznávajú. Neskôr sa zistí, že nútená cirkulácia molekúl nie je zdraviu prospešná, ale budiš, takúto obetu ešte mnohí prinesú. No potom nastane zlom, keď niekto (stačí jeden) vyhlási, že keď mikrovlnka tak rýchlo ohrieva, prečo tak rýchlo nechladí. Zostava je narušená…Jej operátor, ktorý mikrovlnku vynašiel, sa opäť stane súčasťou zostavy a hľadá riešenie ako obohatiť svoj vynález touto funkciou. A tak dostane sa priestoru filozofickej otázke: „Keď si člověk myslí, že je pánom tvorstva, prečo nevynájde tvorstvo samo, prečo nevynájde isté perpetum mobile? Ako potom môže byť pánom tvorstva?“ Zatiaľ sa to nikomu nepodarilo, a to z toho dôvodu, že kybernetika je najviac chybná práve vo svojom zmysle. Filozofia nie, pretože ten zmysel len nahmatáva, nikdy ho neuchopí. Filozofia (presnejšie fenomenológia) sa snaží pochopiť veci tak ako sa nám javia, netvorí ich, ostáva vždy otvorená. Otvorenosť je práve najsilnejšiou stránkou filozofického pohľadu na svet. Ponecháva sa tým voľný priestor pre vývoj bez zásahov nejakého „pána tvorstva“. Filozofia nikdy nefixuje určité tvrdenie, pretože otvorenosť je zárukou, že fixné tvrdenie neexistuje, i keď…aj toto je fixné tvrdenie (nemusí však byť). My, používatelia filozofie (nedá sa použiť pojem ľudstvo), musíme však pristúpiť k novému spôsobu myslenia, alebo sa o to pokúsiť. Filozofia sa nesmie stať učením, musí ostať otvoreným návodom, čo si vyžaduje, aby sme pokorne priznali, že nemôžeme vedieť a poznať všetko a musíme si pripustiť aj istú zdržanlivosť, pretože tá môže jedine odvrátiť zdanlivú spokojnosť, stagnáciu a teda pasivitu. S ohľadom už na vysokú úroveň modernej techniky si filozofia uvedomuje aké vážne otázky si ľudstvo nastolilo a pochybujem, že by dokázala podať pohotové odpovede tak ako veda. Na druhej strane nepodanie pohotovej odpovede je zárukou, že nejde o subjektívnu blamáž. Isteže, filozofia pripúšťa utvorenie si subjektívneho názoru (pozor, nie odpovede), ale vyžaduje si zachovanie otvorenosti pre ďalšie možné názory, medzi ktorými môže byť aj objektívny. Ten sa buď odhalí alebo ostane dlhší čas zakrytý, s tým, že otvorené filozofické videnie sveta mu zabezpečí raz odkryť sa.

Ďalším významným faktom je, že filozofia ako pramatka vedy výrazne vplýva na technické videnie sveta. Mnohí vedci, technici a priaznivci kybernetiky si to nepripúšťajú, ale ich vlastnými postupmi sa to dá dokázať. Vždy ostáva pravdou,. že nie filozofia vzišla z techniky, ale práve naopak, a preto je tu jej určitá verzia, ktorú nazývame samostatne etika (ako ďalšia filozofická disciplína) a tá sa zaoberá oprávnenosťou modernej techniky. Dokáže si položiť otázku, čo všetko moderná technika môže a nemôže, aký postoj môže k tomu slobodne zaujať člověk a všetky tieto vzťahy dokáže aj definovať. Pre ilustráciu, opäť príklad, a to veľmi aktuálny: Človek už dlho sníval, že bude môcť ovládnuť svoju telesnú schránku. Že bude vedieť liečiť všetky jej choroby a poruchy. Našla sa metóda transplantácie, tú nám ponúkla moderná technika, pretože sme si o ňu pýtali. Nastolil sa však ďalší problém, a to so zabezpečením kvalitných a spoľahlivých transplantátov. Niektorí ľudia totiž čakajú na zdravé srdce roky a možno sa vôbec nedočkajú, i keď im predsa kybernetika takúto možnosť ponúka. No a tak prišiel na rad asi najväčší technický vynález ľudstva – génové inžinierstvo. Rozluštenie ľudského genómu trvalo nekonečne dlho, ale dnes už vedci poznajú techniku klonovania, čo predstavuje cestu pre svojvoľné vytváranie náhradných ľudských orgánov či dokonca celých sústav (živých organizmov). Možno i preto bola technika natoľko spopularizovaná, pretože začala prakticky riešiť ľudskú smrteľnosť, a tá trápi každého jedného z nás. Napriek tomu, dnes ešte neexistujú (a pravdepodobne ešte dlho existovať nebudú) farmy pre transplantáty. To práve filozofia prostredníctvom etického myslenia ukázala človeku novú a objektívnejšiu pravdu, ktorá vyvrátila kybernetický prístup. Etika sa práve pýta, či by to práve neznamenalo rútenie zostavy. Zoberme si teda, že vďaka génovému inžinierstvu by vymizlo obrovské množsvto vrodených chorôb a porúch, a že akékoľvek poškodenie organizmu by sa dalo odstrániť. Je to planá utópia – dĺžka ľudského života by sa závratne predĺžila, tak isto ako aj jeho kvalita, ale skôr či neskôr by sme museli začať regulovať pôrodnosť, pretože by hrozilo preľudnenie Zeme, čiže evidentne smrtiaca hrozba. To by teda člověk zrazu začal určovať, kto a kedy sa má narodiť a umrieť? Ako môže rozhodovať o sebe samom, keď ešte stále nevie aký je jeho zmysel, jeho možnosti a poslanie? Navyše etika vraví, že by došlo k obrovskej inflácii hodnoty života. Nemalo by to už takú cenu, pretože je to všedné a bežné, a podlieha to nám.

A tak filozofia, aspoň na čas, odvrátila túto víziu a ukázala subjektom zostavy, že sú prehnane subjektívny, čo uzatvára ich myslenie. Napriek tomu, nemožno povedať, že táto záležitosť je navždy uzavretá, práve naopak, filozofia je predsa otvorený systém, ale vyžaduje si, aby boli otvorení aj jej používatelia. Vo filozofii sa neustále opakuje Sokratovský motív („Myslenie je ako vietor.“). Moderná technika nám vždy nastolí hotovú odpoveď, aby ju potom filozofia mohla spochybniť. A to sa opakuje, až raz príde odpoveď, ktorá bude správna, a preto nespochybniteľná. Tento princíp by však nemal človeka utiesniť medzi optimizmus a pesimizmus, má ho donútiť uvažovať a usudzovať, aby vždy vedel zareagovať.




IV. Diskurzný záver

Aspoň jednu vec by si všetci ľudia mali z filozofického prístupu k svetu osvojiť. A to, že každé napätie (spravidla medzi dvoma rozlišnými prístupmi) sa rieši diskurzom. Vzniknutý rozpor medzi kybernetikou a novým myslením, by som aj ja rád postavil do polohy hľadania spoločného diskurzu. Už som hovoril o spoločných črtách, ktoré paradoxne tieto dva prístupy odlišujú, nazvyme to určité prieniky. Ich vzájomným výpočtom mi potom vychádza zaujímavý hybridný diskurz, ktorý práve tým, že je z obidvoch „teórii“ tvorený, je nespochybniteľný ani pre modernú techniku, ani pre filozofiu. Stále však ostáva otvorená možnosť, že diskurz nie je finálnym produktom. Zoberme si to teda takto: Moderná technika predbehla všetky očakávania a „dorástla“ na takú úroveň, aby mohla vytvoriť samostatnú predstavu o svete. Čo je na tom pútave je, že tá predstava je pre človeka hmatateľná, realistická. Rozhodne už nemožno sa vrátiť späť a vylúčiť všetky technické výdobytky len preto, aby sme odstránili vzniknutý rozpor s našim predošlým zmýšľaním. Moderná technika ide ruka v ruke s úrovňou našej kultúry (nikdy však nie sú presne na tej istej, rovnakej úrovni), takže zapretie modernej techniky znamená zapretie našej kultúry. Druhá strana – nové myslenie (filozofia) správne odhaľuje najslabšie miesto kybernetiky – subjektívnosť až zaslepenosť. Dokáže predstaviť pred nás aj hrozbu pasivity, a teda žiadneho rozvoja, čo by znamenalo stratu akéhokoľvek zmyslu. Môžme sa však aj spýtať, že dokedy by chcel človek hľadať objektívnu pravdu? Nie je to náhodou nemožné ( a preto nezmyselné), nenašiel ju už náhodou a existuje vôbec? Istým spôsobom je nové myslenie s pocitom zdržanlivosti možno aj preťaženie ľudského chápania a dosť podstatne sa v ňom stráca praktický význam.

Človek ku šťastiu potrebuje bezstarostný život, kde niet žiadnych ťažkostí, kde má svoj (možno aj vymedzený) slobodný priestor, v ktorom realizuje predovšetkým seba a otázky typu „Prečo?“ by mu to len sťažovali. Preto chce a musí využívať výdobytky modernej techniky, tak mu otázky typu „Prečo?“ veľmi rýchlo odpadnú. Príklad: „Prečo by som sa mal trápiť v horúčkach, keď si môžem dať Paralen a všetko bude v poriadku?“ Nebolo by modernej techniky a Paralen by neexistoval, človek by sa pýtal komplikovanejšiu a nezodpovedateľnú otázku: „Prečo by som sa mal trápiť v horúčkach?“ Čo z toho teda vyplýva pre môj diskurz? Moderná technika ( a tým aj predstava o kybernetickom svete) patrí do uvažovania človeka a jej funkciou má byť odstránenie „nekonečného namotávania sa“ do filozofických až metafyzických (pre niekoho teologických) otázok. Filozofia musí ostať však v ľudskom zmýšľaní, pretože ináč by sa moderná technika úplne subjektivizovala a znamenalo by to stratu skutočného zmyslu života (už som písal, že zmysel je pravdepodobne hľadanie zmyslu). Filozofia má teda funkciu odstránenia dezilúzie, že sme pánmi tvorstva, i keď koniec koncov to tvorstvo vôbec nevieme ovládať (čo je dôkaz, že sme len súčasť, nie tvorcovia). Otvorený záver diskurzu sa však musí ponechať, a to v tom, že možno sa raz predsa len staneme pánmi tvorstva.