Európa v škole - škola hrou nie škola hororov

Škola hrou nie škola hororov. Keď´som prvý krát počula túto tému vedela som, že budem mať o čom písať. Hlavne o tých hororoch. Pretože som toho zažila v škole viac než dosť.

Poviem Vám nie je to nič moc keď vás šikanujú. Vytrpela som si toho naozaj veľa. A to len preto lebo som sa bála o tom niekomu povedať. Celé sa to tiahlo asi tri roky. Kým si na mňa nezasadla jedna kamarátka bolo ešte všetko v poriadku. Do školy som chodila rada. Dobre som sa učila a nič ma netrápilo. Mala som bezstarostný život a v škole som sa dobre cítila. Klamala by som keby som povedala, že to bolo až také ružové. Občas sa mi ušla nejaká tá päťka. Ale myslím, že to k tomu proste patrí. Nie sú to skutočné problémy kvôli ktorým by ste nemali chuť ďalej žiť.

Áno došlo to až tak ďaleko, že som pomýšľala na samovraždu. Ale som rada, že som to nespravila, že som s tým dokázala bojovať a že som sa nevzdala. Pretože život je krásny a vždy sú na svete ľudia kvôli ktorým sa oplatí žiť. Je to ťažké, všade sa hovorí, že ak ťa niekto šikanuje tak to máš povedať. Ale to musíte zažiť. Zažiť ten strach, že ak to niekomu poviete tak to bude všetko ešte horšie. Ja som ten strach premohla a oplatilo sa.

Vinníčka bola potrestaná a ja som bola konečne slobodná. Mohla som ísť do školy bez strachu, že ma bude čakať za najbližším rohom a bude ma urážať. Alebo ešte horšie, že mi niečo spraví. Najhoršie na všetkom bolo, že ani v škole sa ma nikto nezastal. Všetci sa jej báli. Báli sa toho, že ak sa ma zastanú, stanú sa aj oni terčom jej posmeškov a šikanovania. Tak sa pre istotu stali jej komplicmi. Cez prestávky v triede dávali pozor pri dverách či nejde učiteľ, kým si ma ona podávala. Na záchody som v tej dobe už radšej ani nechodila. Tam to bolo najhoršie. Nikdy tam nebol žiadny učiteľ a jej nič nebránilo v tom aby mi ubližovala. Známky sa mi postupne stále viac zhoršovali. Na hodinách som bola nesústredená, bála som sa ďalšej prestávky. Učitelia ani rodičia nechápali čo sa to so mnou deje. Úplne som sa zmenila, už som to nebola ja. Bola som bledá, strhaná a nevyspatá. Celé noci som preplakala až som si raz povedala dosť.

Už som to nemohla dlhšie znášať. Chcela som znovu začať normálne žiť a túžila som po pomste. Z celého srdca som si priala aby aj ona prešla tým peklom, ktorým som musela prejsť ja. Využila som to, že akurát vtedy som prišla zo školy s modrinou na tvári. Už som nepovedala mame, že som spadla zo schodov. Vyšla som s farbou von. Bola teda riadne šokovaná a nahnevaná, že som sa jej nezdôverila skôr. Až vtedy som si uvedomila, že som si mohla ušetriť veľa trápenia. Ani teraz keď to už mama vedela som nemala istotu, že sa to skončí. Ale mýlila som sa. Odvtedy si ma viac nevšímala. Vedela som, že škola hororov sa skončila. Vyviazla s trojkou zo správania a pokarhaním. Aj tak to nebol dostatočný trest. Veď ma skoro dohnala k samovražde. Ale kto povedal, že život je spravodlivý?