referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Dušan
Štvrtok, 26. mája 2022
V čom vidím zmysel života
Dátum pridania: 12.03.2009 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: DeettcuQ
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 919
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 2.2
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 3m 40s
Pomalé čítanie: 5m 30s
 
V čom vidím zmysel života

Tak to je otázka, na ktorú sa ťažko hľadá odpoveď. Možno teraz čakáte, že vám vymenujem rebríček mojich životných hodnôt. Tak vás pravdepodobne sklamem. Keď sa ma na zmysel života opýtate, otvorene poviem: „Netuším.“ Totiž nikdy neviem čo ma čaká zajtra a či vlastne prežijem dnešok. Ale mám plány a sny, ktoré by som chcela dosiahnuť v tomto zvanom „živote“.
Skúsim porozmýšľať o jednej naozaj nevyhnutnej veci, ale takých je nespočetne veľa. Pre mňa nie je možné nájsť takú, o ktorej by som bezpečne vedela povedať: „Toto je ona!“ V hodnotách môjho života mám úplne jasno. Viem, čo chcem, aj čo by som nechcela. Určite môj život zmysel má, no ja som si nie celkom istá, či mám právo presne ho určovať.

Ale bola by som rada, keby som vo svojom živote – či už krátkom alebo dlhom, nikto totiž z nás nevie ako dlho tu bude, niečo dokázala. Či už svojpomocne alebo pomocou mojich rodičov a blízkych. Nie je to nič zvláštne, keďže nie som náročná bytosť. Si myslím. Pre iných možno aj áno. Je to ich smola. Pre úplný začiatok rada by som dokončila strednú školu, aj keď to tak miestami nevyzerá. „Život robí hlúposti, a my hlupáci sa preto trápime.“ Niežeby som sa považovala za hlupaňu, ktorá sa pri každej vhodnej príležitosti vyhovára na osud. To nie. Vybrala som si ho pre niečo celkom iné. Už na prvé počutie z neho sála optimizmus. Ale každý sme iný a chceme isť za svojim vlastným cieľom a nie za tým čo nám rodičia vravia. Vlastne skoro každý sme tak išli na strednú, že naši rodičia nám pomáhali si vybrať tie „ideálne“ školy. Ale zas nemôžeme sa vždy spoliehať na svojich rodičov však už som dospelá. Prebrala som za seba plnú právnu zodpovednosť. Nikto sa ma nespýtal, či ho chcem, jednoducho to tak je. Ale, prečo?
Existuje pravidlo, v tomto prípade zákon, že človek po dosiahnutí veku nad 18 rokov, je dospelý. Každý z nás sa už od narodenia riadi množstvom pravidiel. Väčšina ich neznáša, lebo obmedzujú. Už samotné slovo „pravidlo“ v nás vzbudzuje rešpekt. Je nemenné a ruší akúkoľvek možnosť výberu. Ani ja nemám rada pravidlá, najmä, keď mi niekto povie: „Toto nemôžeš. Na to nemáš právo.“ Tým myslím na mojich rodičov. Ale zas z tej druhej stránky keby nie sú oni, tak tu nie som ani ja. V živote veľmi často za nás rozhodujú iní. Avšak, ešte častejšie, stojíme my pred rozhodnutiami, z ktorých si musíme vybrať. Podľa mňa je to vždy lepšie, ako mať danú len jednu cestu. To by sme asi neprežili.

Po skončení strednej by som sa chcela dostať na vysokú školu masmediálnej komunikácie do Trnavy. Prečo práve tú školu som si vybrala? Ani ja sama neviem. Keď poviem, že rada píšem tak mi povedia „však písať môžeš aj bez školy“. Proste rada píšem a ta škola ma zaujala. Síce nevyzerám nato, ale rada píšem a hlavne večer. Vtedy mam plnú hlavu myšlienok. By som mohla aj rozdávať. Ale škoda že myšlienky mám len večer keď to už tak nepotrebujem. Prečo nemám cez školu? Tú otázku si vždy kladiem sama pre seba, no ale verte odpoveď nato nikde. Ale zas na všetky otázky by sme nemali hľadať odpovede. Naopak, máme veľa odpovedí, nuž si zúfalo lámeme hlavy nad otázkami. Neverím len v Boha, ale aj v samu seba. Je to sebecké? Podľa mňa nie. Verím v seba, v zmysel môjho bytia. Normálne povedané, každý má na svete svoje miesto a nemôže sa tváriť akože: „Ja nič, ja muzikant.“ Ešte verím, že keď vyjde slnko, je nový deň. To mi raz pred rokmi povedala moja mamka a ja odvtedy tomu verím. Veď je to pravda, nie?

Dobre. Priznávam. Na začiatku som nepovedala pravdu. Z rebríčka mojich hodnôt som si vybrala optimizmus, výber a vieru. Ale prakticky som neklamala, pretože ani jedno nie je zmyslom môjho života. Ja ho totiž vidím vo všetkom, čo ma obklopuje a neviem ho vymedziť na pár vecí, nehovoriac o veci jednej.
Ráno vstanem. Môj život je trochu zahmlený, ale len dovtedy, kým sa nenačiahnem na môj stolík a nenasadím si okuliare. Po takejto umelej korekcii nedostatku mojich očí už ten zmysel vidím jasne.
A ešte niečo. Naozaj si myslíte, že aj ak by som ten povestný zmysel života skutočne našla, poviem vám to? Predsa potom by ten zmysel stratil svoj zmysel a nový zmysel by som znova musela hľadať, a to by bolo nezmyselné.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.