Čo je to veľký život? Sú to sny a túžby mladosti, ktoré sa dočkali realizácie v dospelosti. (A: Comte)
Určite každý z nás mal tie svoje detské sny. Už v predškolskom veku deti na otázku čím chcú byť odpovedajú jednoznačne a priamo. Miško je stopercentne presvedčený, že chce byť smetiarom a malá Anička svetoborne dáva na známosť svoju záľubu v knihách. Po čase sa tieto detské sny rozplynú. Zostane s nich len jedná obrovská bublina.
Malá Anička začne dospievať a pochopí, že nestačia knihy pre život. Preto si prerobí svoj sen na niečo reálne, niečo za čo by sa oplatilo žiť.
Miško taktiež pochopí nezmyselnosť svojho detského sna. Ten však začne snívať niečo reálnejšie, ale rovnako krásne. Rozhodne sa pre právnika, aby obhajoval „dobro“.
Sú to tiež sny a túžby mladosti, ale už nie tie povrchné, ktoré si dávajú deti podľa toho čo nosí oblečené smetiar, alebo podľa pekných obrázkov v knihách. Dávajú si ich pre to aby mali pre čo žiť a za čo bojovať.
V dnešnom svete je takmer nemožné žiť „veľký život“. Veď povedzte predsa, koľko je takých ľudí, ktorí vykonávajú vo svojom pracovnom čase niečo čo ich stopercentne napĺňa? Ja osobne takého človeka nepoznám. Ba vlastne poznám.
„Malá“ Anička sa nevzdala a šla za svojím cieľom a žije si ten veľký život. Milovala knihy. Dokázala pri nich presedieť hodiny a hodiny ale dokázala sa aj nevzdať veľkého sna. Sna písať. Teraz je z nej spisovateľka veľkého formátu hodná obdivu. A keď sa jej niekto spýta odkedy chcela pracovať s knihami a písať, smelo povie, že odjakživa.
„Malí“ Miško dostal svoj sen o niečo neskôr ale o to pevnejšie si oň, bojoval. Nevzdával sa ani keď bol na pokraji svojich síl. Teraz môže hrdo povedať, že žije ten svoj veľký život, že si žije sny a túžby mladosti, ktoré sa dočkali realizácie v dospelosti.
Môžte namietať. Máte na to právo. A dokonca opodstatnené. Nie je to ťažké? Ja vám na to niečo poviem. Čo je v dnešnom svete ľahké? Hmm... skoro nič. No vidíte. Nie je to riskantné? Môže sa predsa sťať aj to, že si človek urobí potrebnú kvalifikáciu, ale ak sníva niečo podobné ako Malá Anička, je takmer nemožné dočkať sa realizácie sna v dospelosti. Áno aj tu máte pravdu, no o čo krajšie padne pocit dobre vykonanej práce? Práce takej, ktorá nás baví, a nie len prácu za plácu?
Keď tak nad tým celím premýšľam je to veľmi ťažké. „Výnimočných“ povolaní je na svete predsa pomerne dosť málo. Určite nikto s nás v mladosti nesníval o povolaní laboranta, chirurga alebo vedca. Ja som vystriedala povolaní iba zopár no vždy to boli povolania mne blízke. Povolania o ktorých som niečo vedela ako napríklad módny návrhár, aranžér kvetov a potom to zakotvilo v žurnalistike. Teraz vám niečo poviem. Je to môj subjektívny názor ale myslím si, že ho budete zdieľať so mnou. Veľký život sa nestáva vtedy keď si povieme dosiahol som svoje sny, ale vtedy, keď si môžeme hrdo povedať: „Urobil som niečo osožné, niečo čo pomohlo, niečo čo má hodnoty“.
Niekto oddelí jednovaječné dvojičky, iný zasa vynájde liek proti zákernej chorobe ktorá dlhé roky ničila ľudstvo. O týchto ľuďoch vieme toho pomerne málo až nič, no to sú práve tí ľudia, ktorí žijú veľký život. Oni sú hodní obdivu. Áno, nevylučujem možnosť toho, že už dlho v mladosti snívali o veľkom čine, čine ktorí by pomohol. Lebo ak človek aspoň trochu o tom nesníva, nedokáže sa do takejto práce vžiť naplno. A keď sa do práce typu takéhoto nevžije naplno, nie je v podstate možné ju vykonávať. Je určite pekný pocit dosiahnutého sna, to nikomu neberiem. Pocit činu hodného obdivu sa nedá ani opísať. Je to jednoducho niečo nenahraditeľné. Ale dosť. O tomto by sme mohli polemizovať až až a nedošli by sme k rozumnej súvahe. Predsa každý má na to vlastný názor. Každý má na to svoje za a proti.
Jednoznačný záver sa preto nedá podať. Pre jedného je veľký život uskutočnenie snov a túžieb mladosti pre druhého je to niečo iné. Pre mňa je veľký život dosiahnutie niečoho veľkého, niečoho čo je hodné obdivu.
