Potrebujem druhého, aby som pochopil sám seba

Potrebujem druhého, aby som pochopil sám seba. (úvaha)

Je všeobecne platnou a uznávanou myšlienkou, že úlohou jednotlivca v jeho živote je prostredníctvom svojej osobnosti, svojich možností a svojich kvalít ovplyvniť vonkajší svet. Každý človek sa intuitívne snaží zanechať na tomto svete nejaký svoj odtlačok, ktorý by ho urobil ,,nesmrteľným". Ja si však myslím, že úloha človeka na tomto svete je presne opačná. Človek by mal skrze vonkajší svet, teda spoločnost, pochopiť a následne rozvíjať svet vnútorný - svoju osobnosť. Toto je zrejme aj odkaz, ktorý chcel sprostredkovať autor v názve uvedenej myšlienky.

Je také dôležité pochopiť seba? Kedysi som to nepovažoval za podstatné, ale s odstupom času si uvedomujem, že vo vnútri každého človeka sa nachádzajú mnohé prekvapenia. Každý v sebe skrýva nevyčerpateľný zdroj životných skúseností, ktorých charakter prostredníctvom tohto zdroja každý sám ovplyvňuje. Týmto zdrojom je súhrn telesných, rozumových a duševných vlasností v súčte s jeho vôľou. To znamená, že ak chcem aktívne riadiť svoj ,,osud", musím investovať prostriedky do skúmania vlasného potenciálu, ktorý určuje charakter prežívaných zážitkov. To je dôvod, prečo sa domnievam, že je dôležité porozumieť sebe samému. Ale je to taký problém? Asi áno. Veď každodenne sa stretávame s prípadmi, kedy ľudia ostatných odsudzujú alebo chvália, ale napriek tomu nedokážu objektívne zhodnotiť vlastné správanie. Potrebujem teda druhého, aby som pochopil sám seba. Ale prečo? Na túto otázku ma napadajú hneď dve rozličné odpovede.

Tou prvou odpoveďou je myšlienka, že každý človek musí byť hodnotený ostatnými ľudmi, pretože je pre neho častokrát ťažké byť pozoroveťeľom a skúmaným objektom zároveň. Bez potrebného odstupu, ktorý pri hodnotení svojej osoby chýba, dominuje subjektivita. Preto každý vedome alebo nevedome príjíma hodnotenia od svojho okolia. Mnoho osôb s ktorými je tento jednotlivec v kontakte posudzuje jednotlivca na základe rôznych aspektov. Týmito aspektami sú najčastejšie etické a morálne normy. Okolie posúva svoje hodnotenie priamym, alebo nepriamym spôsobom jednotlivcovi, ktorý ho prehodnotí a na základe tohto hodnotenia si vytvára obraz o sebe. Inými slovami: Osoby, s ktorými sa stretávame, sú pre nás ako zrkadlo. Čím lepšie nás týto ľudia poznajú, tým rovnejšie zrkadlo pred nás stavajú a o to jasnejší obraz seba samých v nich vidíme.

Druhú odpoveď na predchádzajúcu otázku vidím ukrytú v princípe ľudského myslenia a v spôsobe toho, ako človek spoznáva svet. Keď chce niekto pochopiť alebo definovanať niečo pre neho nové, musí danú vec porovnať s niečim podobným, čo dobre pozná. Ak nič podobné nepozná, musí porovnať väčšie množstvo vecí podobných s tým, čo sa snaží objektívne zhodnotiť. Princíp logického uvažovania teda spočíva v porovnávaní. To znamená, že ak si chce niekto vytvoriť objektívne závery o svojej osobe, svojich kvalitách a nedostatkoch, musí toto porovnať s kvalitami a nedostatkami ostatných ľudí. Častokrát ľudí s ktorými prichádzame do kontaktu nepoznáme stopercentne a takmer nikdy si nie sme vedomí ich životných skúseností, ktoré formovali ich povahu a osobnosť. Z tohto plynie nesprávne chápanie nielen ľudí naokolo, ale keďže samy seba spoznávame prostredníctvom nich, tak aj seba samých. Práve preto je schopnosť pochopiť seba priamo úmerná schopnosti porozumieť ostatným. Podľa prvého systému, ktorý som opísal, získava jednotlivec informácie o sebe od svojho okolia, pričom v druhom systéme si každý tieto informácie vytvára sám na základe porovnávania seba so svojim okolím.

Mnoho ľudí si myslí, že spoločnosť je iba živnou pôdou, na ktorej môžu nechať rásť plody svojej práce. Autor v názve uvedenej myšlienky však vedel, že je aj nekonečne dlhou cestou poznania, na ktorej konci sa nachádza on sám. Je na slobodnom rozhodnutí každého z nás, pre ktorú možnosť sa rozhodneme.