Božena Slančíková bola spisovateľka z druhej vlny slovenského realizmu a vytvorila dielo Ťapákovci, o ktorom mám práve uvažovať. Toto dielo bolo o zmene, zmene lenivosti k aktívnosti, ktorá nebola potrebná len v rokoch dávno minulých, ale je potrebná aj teraz.
Veľa ľudí je stále viac pohodlnejších, viac pasívnejších ako aktívnejších. Je to dobou alebo je samotným človekom? Pýtam sa a sám neviem presne odpoveď. Myslím si, že dobou. Doba nám priniesla veľa vymožeností, ktoré nám zľahčujú život. Veci, ktoré sme robili niekedy par hodín, urobíme teraz za pár sekúnd. Kto by sa niekedy nazdávala, že človek si len pomysli na známeho a bude ho môcť hneď počuť, dokonca vidieť? Svet ide dopredu a sním aj my. Spohodlneli sme. Či sa nám to páči alebo nie, možno raz dopadneme ako tí Ťapákovci. Budeme musieť niečo spraviť a povieme si: „Načo, však sa to spraví.“ A naozaj, ono sa to spraví lebo všetko sa spraví. Za chvíľu aj stôl sám prestrie a rúra s chladničkou navaria večeru. Mechanizácia a odsun človeka od práce k televízii je len zdanlivý, ale podľa mňa pravdivý. Dostávame našu dávku “chleba a hry“.
Jediné čo nás pohana byť činný sú naše záľuby alebo povinnosti, ktoré si aj tak často krát neplníme. Sám som toho príkladom. Koľko ráz som si nevypracoval domácu z nemčiny alebo matematiky, ale radšej som oddychoval alebo robil interesantnejšie činnosti? Možno by stačila nejaká inšpirácia do učenia, len jemne povzbudenie, ale keď ani to nie je, ťažko sa robí. Poviete si, že motiváciou by mi mala byť moja budúcnosť. Ale akú mam budúcnosť s niečím čo ma ani nebaví? Načo sa mám snažiť učiť sa biológiu dôsledne, keď ju nechcem študovať? Na všeobecný prehľad? Ten mám na internete a do milionára sa nechystám.
Možno som Ťapák a zobudím sa na svojich chybách. A možno ani nevyčnievam z radu, lebo taký je trend.