Znovu je tu jeseň. Ešte jedna jeseň a ešte jeden nový školský rok, no tentoraz je to o niečom celkom inom.Je prvého septembra. Po dlhšom čase znovu vstávam včas a chystám sa do školy. Na prvý pohľad je všetko rovnaké, ako aj minulé roky, no nie je. V napätí kráčam do školy. Neviem, čo ma čaká. Predo mnou je len nekonečné množstvo otáznikov. Cítim atmosféru jesene a to ma upokojuje. V hlave sa mi premieta množstvo zmätených myšlienok. Bývalí spolužiaci, základná škola a s ňou aj časť detstva je už za mnou.Je to také zázračné. Očakávam, že v škole stretnem svojich starých spolužiakov a všetko bude znovu dobré. No nie je to tak. Každý si vykročil svojou cestou a už nikdy nebudeme sedieť spolu v laviciach. Takto podobne som sa cítila aj pred ôsmimi rokmi, keď som nastupovala do základnej školy. Vtedy to dopadlo dobre a dúfam, že tak bude aj teraz. Z môjho rozmýšľania ma zrazu zobudí list padajúci so stromu, ktorý ma pohladil po líci. Uvedomujem si, že jeseň je už tu. Jeseň vždy pre nás, žiakov znamenala školu. Tentoraz jeseň pre mňa znamená nový život. Cestou do školy sa stretávam s kamarátkami. Všetky s napätím očakávame, čo s nami bude. Smelo sme prekročili prah gymnázia a stali sme sa gymnazistkami. Gymnázium sme si zapožičali na nasledovné štyri roky. Stalo sa našim druhým domovom. Je tu pre nás všetko nové a neznáme. Nesmelo vkročíme do slávnostnej siene, kde nás už čaká mnoho nových neznámych hláv. Znovu som prváčka. Rozdelili nás do tried a zostala som sama.
Sadli sme si do lavíc a všetko sa začalo. Začala sa rozprávka, jedna z najkrajších v mojom živote.
