Bola sobota poobede. Konečne čas oddychu. Po pracovnom týždni plného osobného nasadenia- tak ako vždy, v práci aj v rodine, konečne čas na chvíľku osobného voľna. Vonku bolo krásne jarné počasie a my sme sa chystali na opekačku. Chystali? Hm! Ja som sa nechystala. Na miesto, kde som vedela, že tam určite nechcem ísť, lebo neznášam zbytočné ničnerobenie. Na miesto, kde je navyše obmedzený priestor na to, aby som mohla rozvinúť aspoň aké- také športové aktivity so svojimi deťmi sa mi veru nechcelo ísť.
Vážim si čas, ktorý môžem stráviť so svojimi blízkymi, čas keď sa nemusím nikam ponáhľať, nič riešiť. Obzvlášť preto, lebo toho času, ktorý môžem stráviť so svojimi deťmi, je stále menej. Pomaly odrastajú a už mávam často pocit, že ony čas strávený v spoločnosti svojich rodičov začínajú vnímať ako stratený.
Veď mohli byť so svojimi kamarátkami, kamarátmi...Za celý týždeň sa nestíhajú do sýta vyšantiť a vyrozprávať...a ešte aj v sobotu sa vyskytne niečo, čo musia, alebo kam musia- k babke na extra malú záhradku do záhradkárskej osady.
Hm, jediný, kto sa asi na tú akciu tešil, bol môj manžel. Bude v spoločnosti svojej mamy, sestry a no, veď čo už aj ,,hentoho“- matkinho druhého manžela. Žijú spolu už viac ako dvadsať rokov, ale cestu k sebe si doteraz nenašli, moc sa nemusia. Pre spoločný cieľ – čudujem sa tomu niekedy- sa dokážu spojiť. Ako moja svokra - so svojím druhým manželom, mojím nevlastným svokrom, tak aj môj manžel - s týmto istým človekom, ktorého si absolútne nevážil. Skôr by sa dalo povedať, že sa nenávidia. Ešte že tam bude aj švagriná so svojím synom. Aspoň decká sa nebudú nudiť. Veď spolu dokážu vymyslieť lapajstvá...!
Bože, keby som tam tak nemusela! Opäť sa snažím pripraviť sa na skúšky! Veľmi mi záleží na tom, aby som ich tento krát urobila!
No čo, aspoň to skúsim- nič nedám za to, keď sa spýtam, skúsim naznačiť... , že tam nechcem ísť. Že by som radšej zostala sama doma. Mala chvíľku seriózneho kľudu na učenie! Hm! To sa dalo čakať! Nevyšlo to. Manžel je presvedčený, že to s tou prípravou preháňam, ale Ja si myslím niečo iné. Nikdy nechcel aby som študovala na vysokej. Keď mi to nevyšlo po prvý raz, myslel si, že to vzdám. Že mi jedna zlá skúsenosť stačí. On nemá výšku, tak načo bude mne...! Baby nám odrastajú, ony by mali študovať! A máme kam dať peniaze! Aj čas!
Dobre, spravíme kompromis. Vezmem si učenie so sebou. A navyše mladšej dcére sa ozvala kamoška. Dcéra našich dobrých známych. Sú v našom meste a rada by sa s ňou stretla. Tak čo už! Veď môže ísť s nami. Pozná sa už s naším synovcom. Sú tuším rovnako starý. Moja mladšia dcéra má trinásť, ona tuším jedenásť a synovec dvanásť rokov. Celkom slušná partička. Ja s budem možno viac baviť so svojou staršou dcérou, ktorá má už pomaly sedemnásť, svojou švagrinou a svokrou. A téma? Nuž možno aj moje blížiace sa skúšky...veď ony to študovali tiež. Už to majú za sebou. Doslova ma pre tento smer inšpirovali. Hlavne svokra. Mám ju veľmi rada. Máme super vzťah. Nikdy by som neverila, nebyť ho účastná, že medzi svokrou a nevestou to môže byť aj takto. Ale ona je naozaj nevšedná ženská. Veľmi inteligentná, s prehľadom a predsa jej žiadna práca nie je proti srsti. Vie sa ,,obracať “. Ako v práci, tak aj doma v kuchyni, ale aj v živote. Hm. Veď sa aj musí. Henten primitívny ,,Blb“....je strašne nemožný a nepraktický. Nikdy som s ním neprišla do sporu. Ani vtedy, keď som bola osobne svedkom toho, ako mojim deťom odoberal od úst. A nie len akože, ale naozaj. Je to vôl a nemôže za to. Veď sa ani niet čomu čudovať. Sú to vnúčence len jeho ženy a nie jeho samotného... No! A už zas sa musím pozerať na ten jeho ksicht. A počúvať tie primitívne vtípky! Svokra raz povedala, že keby ho bola dávno zabila, bola by už desať rokov vonku. Veď hej! Zabiješ Debila a zavrú ťa ako za normálneho...

Zábava išla. Guláš sa varil a decká sa hrali. Ja som striedala svoje fázy ako zvyčajne. Potulovaním sa po malej záhradke spojeným s vytrhávaním buriny, ktorej tam ako vždy bolo dosť (napriek tomu, že tam svokor chodil každý deň), polievaním a občasným zajedaním toho, čo sa stihlo upiecť.

Decká sa bavili ako zvyčajne. Rozhovory, vtípky, karty. Uvarila sa aj kávička. Tú som pripravila Ja na malo horáčiku v svokrovej búde. Nerada sa nechávam obsluhovať a keď, tak aspoň nech nezaostanem dlžná.

Čas pokročil. Z môjho učenia, čítania jasne že nebolo nič. Janka- dcéra našich známych, Vierkina kamarátka sa zdalo sa mi tiež cítila fajn. Otecko ju priniesol na záhradku keď sme prišli a zase si po ňu príde, keď pôjdeme domov. Nevadilo jej, že sa bude hrať s našou mladšou na nejakej záhradke. Veď vonku je pekne.
Svokrovcom to tiež nevadilo. Vedia, že jej rodičia s nami chodievajú na dovolenku a máme s nimi dobrý vzťah. Veľa krát už nás počuli rozprávať o spoločných zážitkoch, ktoré sme spolu mali. Vedia o nej aj o nich vlastne veľa. Že je to ich jediná dcéra a majú ju veľmi radi. Žijú pre ňu, vlastne tak ako aj mi pre tie naše deti. Hlavne jej ocko. Má ju tak rád a aj ona jeho, že to niekomu môže pripadať trochu zvláštne. Ako by si ju v bavlnke choval. Hm. Nuž niekde je to aj takto. Je to jeho princezná.

A je to tu. Oco zavolal. Už ide pre ňu. O chvíľu príde.
Dúfam, že sa cítila naozaj dobre. Máme ju radi aj my a myslím, že sme sa snažili, aby jej tu nič nechýbalo.
Dievčatko sa pozbieralo. Vzalo si svoje veci, ktoré si prinieslo so sebou a začalo obchádzať postupne všetkých, aby sa rozlúčilo. Ja to nemám rada keď sa cudzie deti pri lúčení, alebo stretnutí so vzdialenými známymi ich rodičov bozkávajú. Pripadá mi to nie len zastaralé, ale aj nevhodné- učiť ich takémuto zdraveniu sa s osobami, ktoré im ani vekovo nie sú rovnocenné. Nikdy som neiniciovala prvá, aby ma bozkávali cudzie deti, ani cudzí ľudia.
Vlastne takýto pozdrav považujem za celkom normálny, ale len v rámci rodiny. A naozaj blízkych ľudí.

Postupne obchádzala všetkých a Ja som šla s ňou. Považovala som za samozrejmosť ju odprevádzať a odprevadiť až ak autu jej otca. Môj muž už šiel dopredu sa s ním zvítať. Pokecať. Rozlúčila sa s každým. Zostal už len svokor. Hm. Myslím, že s ním sa lúčiť nemusí. Je už aj mierne pripití, tacká sa a už zase si z každého robí tie svoje blbé srandičky. Stála som za ňou, ale všimla som si, že ani sama nevedela, či má aj jemu ísť podať ruku... Chcela som ju zavolať späť, ale predbehla ma.
Rozhodla sa a vykročila. Je predsa slušne vychovaná. Pozdraví sa každému.
Ktosi na mňa zavolal. Na sekundu som odvrátila hlavu. Bola to fakt sekunda. Možno len pól. Všimla som si ale, že sa mykla, keď od neho odstupovala. Prešla okolo mňa a náhlila sa k východu záhradky. Mám zlý pocit! Prečo sa mykla! Stalo sa niečo?! Mohol si k nej niečo dovoliť? Mám sa spýtať? Mám? Či nemám? Už som sa načahovala za jej plecom. Chcela som ju chytiť, zbrzdiť a spýtať sa : Je všetko v poriadku? Alebo sa niečo stalo..! Prečo si sa mykla. Povedz mi to. ..Mohlo by byť možné, že sa jej dotkol? Že sa jej neslušne dotkol?
Je to HOVADO, to je jasné! Ale je tu môj manžel! To by sa neodvážil! Vie, že keby ho udrel, mohol by ho aj zabiť. Nie. Asi by som ho predbehla. Svokor predsa vie že ju máme radi. A je tu aj svokra.
Hlavou mi vírili myšlienky aj možné verzie odpovedí na otázky.... Celý čas čo išla po chodníku dlhom asi tri metre som sa za ňou načahovala a rozmýšľala. Mám? Nemám? Mám? Nemám? Och! Pristúpila som jej šľapku. Bože. Spôsobila som jej škodu. A práve ja! Som nemehlo. Ale totálne. Tak. A teraz čo!? Mám sa jej spýtať či sa jej snáď neslušne dotkol môj svokor, alebo je mierne rozladená len kôli tej šľapke? Hm! Cítila som sa trápne. Podopierala som ju až po ocinove auto. Nastúpila do neho. Ospravedlnila som sa aspoň desať krát. A aj jej otcovi. Som vážne nemožná! Nezdržali sa dlho. Ocino sa spýtal Janky, či sa jej páčilo. Odpovedala, že hej a milo sa usmiala na moju mladšiu dcéru Vierku, ktorá svoju kamarátku jasnačka že odprevádzala k otcovmu autu tiež.
Oco s Jankou pribuchli dvere a odišli. Ešte sme si naposledy z diaľky zakývali.
,,Hm! Ja som ale Blb! Nemožný Blb!“: vírili mi opäť myšlienky v hlave..

Po ich odchode sme sa pobrali domov aj my. Zvečerievalo sa. Pomohli svokre sme upratať okolo chatky, lebo svokor už bol riadne indisponovaný.. a išli sme domov.

Ďalší deň bola nedeľa. Vo mne sa opäť prebúdzali tie myšlienky. Asi mi už začína ,,hrabať!
Musela som na to myslieť často. Prehrávala som si to v pamäti znova a znova. Videla som, ako sa mykla a potom ten rýchli únik...! Bože! Nezniesla by som, keby sa moje tušenie potvrdilo. Máme dobrý vzťah s jej rodičmi. Sú to vlastne jedny z našich dvoch ( a jediných) priateľov. A to dievča? To by som nezniesla, aby sa jej niečo stalo v mojej prítomnosti...niečo, čo by jej mohlo ublížiť....a poznačiť ju na celý život...! Zdvôverila som sa svojmu manželovi. Povedal, že to tak určite nemôže byť. Že som asi trochu na hlavu. On – svokor- je síce Blbec, ale to by si nedovolil! Určite to tak nie je! Hm... Mám sa už dať liečiť. Čítam už toľko, že mi z toho šibe! A čo bude, keď začnem študovať...?!

Poobede prišla ku mne moja sestra. Pýtala sa, ako bolo. Hm. Tak som jej povedala. že mám tušenie. A ona? ,, Áno je to tak! “ povedala . ,,Určite je to tak“. Kývala súhlasne hlavou.
Skoro som skamenela! Srdce sa mi rozbúšilo, nevedela som čo mám povedať, ani spraviť.
Pokračovala: ,, Vieš, Ja som Ti to nechcela povedať., ale minulý rok spravil toto isté – mojej dcére. Vtedy, keď nás pozval aj s Tvojou svokrou na guláš.. Beata odišla skôr domov. Pamätáš sa? Povedali sme ostatným, že jej je zle. No, veď aj bolo. Musela som s ňou už vtedy zostať doma. Bolo jej strašne. Dovoľoval si na ňu! Strašne mi doma plakala! Nevedela som ju zastaviť! Určite to spravil. Určite to spravil zase!“

,,Pre Boha! Pre Boha! Ako si mohla! Prečo si mi nič nepovedala..?! A čo Tibor? Vie to? Prečo ste nič nespravili?! “ vyhŕklo zo mňa.
,,Vieš, že máme radi Tvoju svokru. Nevedeli sme, čo máme spraviť. Tibor sa na neho odvtedy veľmi hnevá.“
,,A čo malá“ spýtala som sa.
,, Prosím ťa “, odpovedala ,, nehovor jej, že o tom vieš. Prosím ťa neprezraď to. Neprezraď sa! Už sa s tým vyrovnáva. No, teraz aspoň vieš, prečo sme tam nešli aj my! Boli sme pozvaný zase! Od toho hajzla! Od toho chlípníka! Ale malej je zle, vždy keď ho stretne..!

Keď odišla, povedala som to mužovi: ,,Tak čo teraz mi už veríš?! Myslíš, že som debil? Čo urobíš teraz? Ako sa pozrieš do očí svojho švagra, keď vieš čo si dovolil na jeho dcéru ten hajzel? Alebo nič? Veď aj Ty máš dcéry! Čo ak si to dovolil aj k nim?“ neodpovedal.
Tak čo? Čo spravíme? Zavoláš jej rodičom? Dáš mi číslo na jej otca? Videla som, že mu stúpol tak. Znervóznel asi na celý ostatný zvyšok dňa.
,,Chceš číslo? je v telefóne, povedal:,, zober si ho, ale Ja mu volať nebudem. Možno sa nič nestalo. A Ja som to nevidel! Určite je to len blbosť..!“
Asi po hodine odišiel ku sestriným- za švagrom. Keď sa po asi ďalšej hodine vrátil, už nepovedal nič..., ale bolo jasné, že sa o tom spolu bavili.

Ďalší deň ma myšlienky neprechádzali napriek tomu, že som bola v práci a dostatočne zamestnaná. Pridali sa k nim ďalšie:
Čo spraviť.?! Riskovať, že ma vyhlásia za Blbú aj iný? Zahanbiť dievča? Spôsobiť stratu priateľov? Veď čo si budú myslieť? Že sme ju nastrčili, aby neobťažoval tie naše? A čo ak sa naozaj nič nestalo? Alebo to dievča zatají, neprizná. Ako to spracuje, ak to bude pravda! Čo spraviť..? Bože neublížim jej? Čo bude ďalej? Aj Ja mám dievčatá! Chcela by som niečo také vedieť? Čo by som spravila? Čo by som spravila? A čo spravím, ako sa moje tušenie potvrdí..? S ktorým rodičom to prebrať? Čo by som spravila Ja?

No nič. Zavolala som ešte raz manželovi. Povedal to isté, že on nič nevidel. Srab! Je to srab!

Vytočila som číslo na Jankinho otca.
Hovorila som ,,snáď“ zrozumiteľne, jasne a stručne. Dala som mu v rozhovore najavo ja to, že ich máme radi. A všetkých. Poprosila som ho, aby to zistili. Dúfala som, že to tak nie je. Verila som tomu, že sa mýlim. Snažila som sa mu vysvetliť, že ak by sa moje tušenie potvrdilo, bolo by dobre, aby o tom vedeli. Dievčatá, ako je ona a tiež moja dcéra Vierka sú totiž také ,,akurátne typy“ pre tých ,,hajzlov“, čo na ne čakajú tam vonku. Sú to jednoducho poklady, ktoré dráždia. Snaživé, milé, dobré a poctivé. Až moc.
Verila som stále však, že som sa mýlila!

Zavolal mi na druhý deň. Nemýlila som sa. Vysvetlili sme si to. Povedal tiež, že nás majú radi. A ocenil aj to, že som pre dobro ich dcéry riskovala....Prisľúbila som mu spoluprácu vo všetkom k čomu sa po tomto zistení rozhodnú. Tak, alebo onak. Ak ho chce zbiť, alebo zabiť, ukážem mu ho. Ak sa rozhodnú ho zažalovať, pôjdem aj svedčiť. A čo je dôležité. Moja svokra- ona určite nič nevie. Ona nie je taká. O nej si nesmú myslieť rovnaké veci. Je možné, že ho zabije aj ona, keď sa to dozvie..!
On už aj tak už má hada na jazyku, umiera, len o tom nevie...!

Po telefonáte mi päť začali hlavou blúdiť myšlienky. Čo? teraz?

Po práci som prišla domov. Posadila som si obe moje dievčatá a povedala som im, čo sa Janke v sobotu stalo. Spýtala som sa na rovinu, či sa niečo také stalo aj im. Viem, že tento rozhovor im určite nebol príjemný, rovnako ako mne. Odpovedali mi, že nič také sa im určite nestalo. Boli z toho prekvapené, veľmi nepríjemne prekvapené!
Počkala som na svojho manžela, kým sa vráti z práce a celú vec som mu oznámila. Chcela som, aby išiel za svokrom so mnou. Aby sa postavil za mňa. Aby sa postavil za mňa a nič nehovoril. Aby sa postavil za tú, o ktorej tvrdil, že jej určite šibe..!

Za svokrom som odišla sama. On nič nevidel!

Svokra bola z mojej nečakanej návštevy prekvapená. Bola som rada, že to vôbedz prežila. Ona sa po mojom rozhovore s ním, pri ktorom on bol odrazu maličký a neznamenal vôbedz nič, postavila na moju stranu, rovnako ako moja švagriná- jeho vlastná dcéra.

Zostal v tom sám. Aspoň už vedel, že o ňom vie každý. A určite aj ten ,,Najvyšší“, ku ktorému sa tak pravidelne, každú nedeľu nezabúdal chodil modliť!

Ten, čo sa za mňa nepostavil vtedy, keď som ho o to žiadala, za mnou už nestojí ani dnes. A ani nečakám, že sa postaví, čo i len za moje deti- svoje dcéry.
Za seba som sa naučila postaviť sa sama. A svoje deti tomu učím tiež.