Vlastenecký zákon

Snáď každý, kto je aspoň priemerne vnímavý zaznamenal v posledných dňoch správy o novom vlasteneckom zákone. V súvislosti s takýmto prikázaným vlastenectvom sa iste pýtate: Budú študenti v pondelok ráno počúvať hymnu s hrdosťou? Alebo skôr s radosťou, že im ubudnú minúty z prvej hodiny? Budú mať školy dostatok financí na nákup zástav, znakov a preambúl? Dá sa pocit národnej hrdosti prikázať zákonom? Nebude mať táto novinka skôr demotivujúci efekt? Novela by mala vstúpiť do platnosti 1. apríla. Občan sa pri zhliadnutí tohto dátumu len pousmeje. Žeby tá naša vláda po mnohých tragických výstupoch mala zmysel pre humor? Ako taký prvoaprílový žartík, vlastenecký zákon, to predsa nie je zlé! Veď prečo si občas nezahrať a nezaspievať štátnu hymnu? Je to celkom pekná pesnička, nie? Ale neborákovi občanovi rýchlo skysne úsmev na tvári, keď zistí, že naša vláda to s tým regulovaným vlastenectvom myslí fakt vážne. Čo to vlastenectvo teda znamená? Pri pátraní po význame slova v Krátkom slovníku slovenského jazyka môžeme nájsť nasledovnú definíciu. „Vlastenectvo je vnútorný pocit hrdosti na príslušnosť k národu, snaha hájiť záujmy svojho národa.“ Z toho vyplýva, že vlastenec je človek, ktorý cíti národnú hrdosť a háji záujmy svojho národa. Všimli ste si? Narážame na slovné spojenie záujmy svojho národa. Narážame. A to doslovne. Čo by si pod národnými záujmami mal predstaviť normálny, triezvo zmýšľajúci občan? Napadlo by ho pre národné blaho vypísať nástenkový tender? Zadal by mnohonásobne predraženú zákazku na upratovanie ministerstva? Vymieňal by rok starý limuzínový park za úplne nové autá v hodnote niekoľko desiatok miliónov? Nie. Takto chápu národné záujmy len niektorí vysokopostavení jedinci. Volajú sa poslanci. Síce majú poslaneckú imunitu, ale okrem nej asi ako bonus dostali aj imunitu na zdravý rozum. O tom napokon svedčí aj samotný vlastenecký zákon. Skúsili ste sa ale niekedy zamyslieť nad dôsledkami tejto novely podrobnejšie? Viete čo by bolo pre súčasnú slovenskú vládnu koalíciu najhoršie? Najväčšou pohromou by bolo, ak by všetci občania zobrali vlastenecký zákon vážne. Pripadá vám to paradoxné? Predstavte si, že by sme začali všetci cítiť národne a vlastenecky. Myslíte si, že skutočný vlastenec znesie, keď jeho krajinu niekto okradne a nabalí sa na prevodoch pôdy v Tatrách? Nebude mu vadiť, že príde o miliardy v obchodoch s emisnými kvótami? Vlastenec odignoruje, ak opitý chlap vulgárne vynadá žene a ešte k tomu policajtke? Ak niekto zakomplexovane uráža iné národy a falšuje podpisy v parlamente, bude to vlastencovi jedno? A čo by skutočný vlastenec povedal na to, že nám vládnu ľudia, kvôli ktorým nás takmer vyradili z Európy a odsúdili na život bez perspektívy? Na toto máme byť my, Slováci, hrdí? A máme v našom štáte vlastne byť na čo hrdí? Určite. Veď zoberte si fantastické úspechy našich športovcov na olympijských hrách. Famózny postup futbalistov na majstrovstvá do Afriky. Všimnite si vedecké objavy odborníkov zo SAV, ktorý sa podieľajú na vývoji vakcíny proti AIDS. A čo naši umelci, ktorý sú známi po celom svete? Myslíte, že Američanom nič nehovorí meno Peter Dvorský? Alebo tanečný súbor Lúčnica? To sú osobnosti , na ktoré treba byť hrdý. Sú to ľudia, ktorí narozdiel od politikov, robia Slovensku dobré meno aj v zahraničí. A čo vy? Ktorá idea vlastenectva je vám bližšia?