Ktosi múdry raz povedal: Človek je tvor spoločenský, nie samotár... Z tohto tvrdenia vyplýva, že človek by nemal svoj život a konanie upriamiť len na seba ale mal by sa pozrieť aj dookola, či nieje v jeho blízkosti niekto, kto si zaslúži jeho pozornosť.

Vravíte si, možno trochu zložitý začiatok, no pointa je jednoduchá... Človek , ktorý celý svoj život honobí majetky, s druhými sa nestýka aby náhodou nemusel niekomu niečo dať, požičať a potom sa strachovať aby o to neprišiel, stráca kontakt s okolitým svetom, uzatvára sa sám do seba, do svojho mikrosveta vlastného Ja. Svojim konaním síce nikomu neubližuje, no na druhej strane nieje pre druhých žiadnym prínosom, oporou či partnerom. Žije svoj život obšťastňovaním seba samého. Pýtam sa, je takáto radosť zo života naozaj ozajstná? Na to nedokážem odpovedať ...

Predstavme si iného človeka. Vo svojom okolí má priateľov ktorých si váži, pomáha im v rozličných situáciách a vychutnáva si spolu s nimi chvíle oddychu. Jeho život nieje len o tom, ako si pre seba „nahrabať“ čo najviac... Dokáže pomôcť a nájsť si čas aj pre iných. Môžeme povedať že takýto človek je užitočný, že je prínosom pre ostatných.

Keď porovnáme oba príklady ľudí a predstavíme si ich posledné chvíle života ako na smrteľnej posteli sumarizujú svoj život, čo myslíte? Ako ho zhodnotia? Prvý ho určite bude rátať na peniaze. Koľko zarobil, koľko ušetril... no zistí, že všetok jeho majetok sa pominie spolu s ním. Všetko čo tak krvopotne šetril a odkladal sa stratí spolu s ním, bez toho aby s toho mal niekto úžitok. A vraví si: „však mohol som aspoň dačo dať tomu kamarátovi čo bol v kríze... aspoň trošku by mu to pomohlo...“ ale už bude neskoro.
Ten druhý bude svoj život rátať na chvíle, ktoré prežil so svojimi najbližšími. Kedy spolu podnikli veľa zaujímavého, zažili veľa zábavy. Je to niečo, čo ostáva v pamäti až dokonca. Vie že tu nebol nadarmo. Nežil svoj život sám pre seba, no dokázal sa rozdať ostatným. A to má v živote človeka tú najväčšiu cenu.