Úvaha o bytí v závislosti od desatora!

Úvod

Podstata bytia nie je ani jednému z nás známa. Úlohou našou je bádať vo svete, skúmať možnosti, a pokúšať sa ho zlepšiť. Ale i to je diskutabilné, prečo a načo sme vlastne boli stvorení. Ako nejaká prvá fáza vyššej inteligencie? Ako menší tresk potrebný ku vzniku druhého tresku alebo len nejaký experiment najdokonalejšej inteligencie sveta? O čom je celý tento život, je ho potrebné žiť a čakať na svoj čas? Jeden jediný návod, ktorý sme dostali od Boha je desať prikázaní. Z toho ale nie je možné vydedukovať podstatu života, či hej? Zamerajme sa aspoň na prvé dva prikázania z desatora...

I. Ja som Pán, tvoj Boh! Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!

Prikázanie je zreteľné, mali by sme počas našej púti životom uznávať len Boha, nášho stvoriteľa. Núti ľudí iného presvedčenia stať sa hriešnikmi, resp. zradcami. Viera nie je vrodená, ale tvaruje sa prostredníctvom tretích osôb. Nimi rozumieme šíriteľov kresťanstva, samotnú cirkev, kňazov, školy, rodinu a známych. Cieľ  formovania viery je zdĺhavý a náročný proces, niekedy nedosiahnuteľný. Človek až vo svojich 12-tich rokoch dokáže mať vyvinuté svoje presvedčenia plnohodnotne, tvrdia psychológovia, viacmenej bezohľadu na názory svojho okolia. Prikázanie síce tvrdí svoje, ale nemožno súdiť ľudí vyrastajúcich v iných kultúrach a náboženstvách. Hriešnikmi by som nazval ľudí, ktorý v Boha verili, ale pre nejakú okolnosť prestali veriť. Prestali veriť, lebo sú presvedčení, že im bolo v živote ukrivdené. A práve táto krivda, pod ktorou rozumieme väčšinou nešťastie v živote, smrť blízkeho, zrada, choroba, strata lásky, spôsobuje v ľuďoch neistotu, nechuť, a neférovosť voči samému sebe. Možno aj takéto presvedčenie je samé o sebe hriechom. Možno ľudia nerozumejú, a ani nemôžu rozumieť tomu, prečo sa jednotlivé činy stávajú. Neuvedomujú si, že človek je len akousi mikroihlou v obrovskej kope sena, ktorá nedokáže ovplyvniť nič. Ako sa hovorí, človek mieni, Boh mení!

II. Neznevážiš meno Pána, svojho Boha!

Ľudský život spojený so situáciami, kedy nadávky nevieme si odpustiť. Hovorí sa tomu úľava na duši, keď si poriadnu zahrešíme a takouto nie práve vhodnou metódou pokúšame svoju zlosť zo seba dať von. Často počuť ale i meno Boha. Dospelí ľudia sú v podstate ako deti. Robia to, čo je najviac hriešne, robia to, čo sami dobre vedia, že by nemali. Práve preto, že sú si vedomí tohoto obrovského hriechu vyslovenia božieho mena nadarmo, to robia. Alebo ďalšou možnosťou nevedomá alebo vedomá adaptácia organizmu do určitého prostredia. V tom prípade, či už chtiac, či nechtiac, sme ovplyvnení svojim okolím a záleži už len na nás, či sme dostatočne psychicky silný, či dokážeme odolať pokušeniam, ktoré nám v živote stoja v ceste, a vyhnúť sa im nedá.

Záver

Akokeby už samotným desatorom už ľudia ovplyvnení boli. Vedia aké hriechy existujú, vedia, ktoré sám Boh stanovil za tie najzávažnejšie. A napriek tomu ich mnohí, a vo veľkej miere páchame. Azda každý z nás by chcel žiť krásny harmonický život s naplnením všetkých očakávaní. Asi všetci by sme chceli, aby naši blízki, rodina stála stále pri nás, aby bolo v každej situácii o koho sa oprieť, aby tu bol človek, ktorý si nás vždy vypočuje, a i keď len počúvaním, pomôže na duši. Často duševná disharmónia spôsobuje škody na zdraví. Z toho vyplýva, že by sme v prvom rade mali pestovať svoju duševnú pohodu, s čím súvisí i emocionálna inteligencia. Dovolím si tvrdiť, že dosiahnutie vyššej miery emocionálnej inteligencie, resp. samopresvedčenia sa, že to nie je tak ale onak, je skutočne len pre psychicky vysoko inteligentných ľudí. Vyžaduje si to tréning, veľa premýšľania a pod. Ja to dokážem len čiastočne. Som si vedomý, že v mnohých situáciách sa môžem zachovať lepšie, môžem sa zachovať tak, aby bolo celé moje okolie spokojné a nadšené. Ale nejde to. Je potrebné nájsť strednú cestu a stúpať postupne po jednom schode. V opačnom prípade môže dôjsť k pravému opaku, resp. nahromadeniu sa psychického vnútorného tlaku, čo môže spôsobiť agresivitu, výbušnosť, nepredvídané konanie. Som za toho presvedčenia, že to, čo je na duši, treba dať von. Von, to znamená povedať to niekomu. Komu? To je potrebné odhanúť, nie každý vie počúvať, nie každý vie byť diskrétny. Jedna známa tvrdí, „napíš to na papier, poriadne sa vyplač, a potom ten papier roztrhaj a zahoď to koša“. Ešte som to neskúšal, som viacej komunikatívny typ.
Možnosti života sú neobmedzené. Je len na nás, čo a aké skúsenosti si z neho vezmeme. Sme čiastočne tvorcami svojho osudu. Zvyšok, je naplánovaný za nás. To ale mnohí nedokážu rešpektovať a prijať to. Možno náš osud nejde naplánovať bez tragédií, bez hriechov a nepokojov. Možno je to potrebné k celkovej rovhováhe života. Ale o tom, nech rozhodujú len tí, ktorým patrí svet.....