„Falošný priateľ je horší, ako falošný nepriateľ, lebo nepriateľa sa strániš, ale priateľovi veríš.“

Povedal L. N. Tolstoj a ja s tým súhlasím. Priateľ je najdôležitejšia osoba každého z nás. Znamená pre nás viac ako láska, viac ako ostatní kamaráti. Priateľ je ten, ktorému môžeme hocičo povedať a vieme, že to neprezradí. Stojí pri nás vždy, keď je nám najhoršie, keď sa všetky naše prvé lásky a nové priateľstva rúcajú. Dokáže sa radovať, keď ostatní len závidia.

No čo ak nastane situácia, kedy sa celé priateľstvo zrúti?

Či už kvôli závisti alebo jednoducho pre reči ľudí? Skúste si predstaviť, že svoje najtajnejšie priania, túžby a sny zveríte človeku, o ktorom si myslíte, že sú u neho v bezpečí. Vlastne mu zveríte do rúk celý svoj život a jedného dňa zistíte, že ho vlastne vôbec nepoznáte. Že to bola všetko len veľká pretvárka. A keď ide v škole či na ulici okolo vás, ani nepozdraví a vy sa neustále dookola pýtate: Prečo mi vrazil nôž do chrbta, keď som to najmenej čakal? Preto sa hovorí, že v núdzi spoznáš ozajstného priateľa.

Každý to už určite aspoň raz zažil a ani ja nie som výnimkou a viem, ako bolí takáto zrada. Trvá to dlho, kým si človek uvedomí, čo sa stalo a keď sa na to pozriem spätne, prekvapuje ma, že niektoré veci som si nevšimol. Napríklad to, že mi takýto priateľ volá, len keď niečo potrebuje, keď to vyhovuje jeho záujmom... Ale to človek najskôr nevidí.

No niekedy možno aj v nepriateľovi vidieť priateľa.

Keď v niekom vidíme hrozbu, automaticky ho považujeme za nepriateľa. Vtedy sa takému človeku vyhýbame. No ako náhle ho lepšie spoznáme, tak zistíme, že v najväčšom nepriateľovi  nájdeme najväčšieho priateľa. A koniec koncov radšej mať nepriateľa ako dvojtvárneho priateľa, ktorý sklamal. Takých ľudí nemám rád a sú pre mňa len vzduch. Naučil som sa ich ignorovať a a viem, že mi dajú pokoj a nájdu si inú obeť, ktorej budú ubližovať. Niektorí proste nikdy nepochopia, čo je skutočné priateľstvo...