Život. Tak sa hovorí niekoľkým rokom radosti, prekvapení, ale i trápenia a bolesti. Takmer každý z nás vie, kedy sa narodil, no nikto nevie, kedy zomrie. Myslím, že to jediné dáva človeku ten najhlbší zmysel žiť. Život sa dá nazvať jedinečnou a neopakovateľnou príležitosťou. Ak by sme žili večne, dokázali by sme si tak vážiť čas, ktorý máme? A naopak, ak by sme vedeli, kedy nás čaká posledný okamih, dokázali by sme myslieť do budúcna? Nepovedali by sme si: „To je zbytočné... o 5, 10 ,15 rokov tu aj tak už nebudem.“ ? Ak by som mal posledných 24 hodín života, zrejme by som nedokázal prežiť ani jedinú z nich tak dobre, ako by som chcel. Ľudia, ktorí trpia rakovinou alebo AIDS v pokročilom štádiu, by o tom iste vedeli mnohé povedať. Svoj čas už majú zrátaný, neostáva im už žiadna nádej na záchranu. Je to ťažké bremeno, priťažké aj pre tých najsilnejších. Mať smrť na jazyku, tak sa tomu vraví.

Svojich posledných 24 hodín by som chcel prežiť čo najlepšie. Chcel by som spraviť to, čo som za celý život nestihol a rád by som šiel tam, kam som vždy chcel ísť, ale nikdy som sa tam nedostal. Jedno je ale chcieť a druhé môcť. Bojím sa smrti. Človek má najväčší strach z toho, čo nepozná. A existuje snáď väčšia neznáma ako je smrť? Nikto nevie povedať aká je, čo po nej nasleduje ani či nie je lepšie ako život. Bojím sa, čo bude nasledovať po živote, a preto by som sa nedokázal z posledného dňa života tešiť. V živote mi častokrát stačil aj menší, dlhotrvajúci stres a prešla ma chuť na jedlo aj všetok humor. O to viac by ma paralyzovalo, ak by som mal deň prežiť s tým, že je môj posledný.
Zabávať by som sa nedokázal, jesť by mi nechutilo, na nič by som nemal náladu a nikam by som už nestihol ísť. Predsa však je jedna vec, ktorú by som rád vykonal, ak by som vedel, že na to mám poslednú príležitosť. Za svoj život som spoznal mnoho ľudí. A mnoho z nich stretávam doteraz. Nie každý jeden z nich ma spoznal tak dobre, ako by mohol a nie každého som spoznal ja tak dobre, ako by som chcel. Niektorí z nich by však na mňa nespomínali v dobrom. Mnohým som ublížil a mnohým som ešte stále dlžný viac ako len „ďakujem“. Príliš veľa vecí v živote odkladám, príliš veľa toho ešte chcem povedať ľudom, ktorí ani nevedia, čo pre mňa znamenajú.

Ak by mi ostal posledný deň života, určite by som ho chcel využiť ako príležitosť napraviť to, čo som zapríčinil, ospravedlniť sa za to, čo som povedal a vykonal, povedať to, čo som nikdy nestihol a jednoducho poďakovať za všetko, čo pre mňa niekto spravil. Stačilo by mi však tých 24 hodín na to, aby som dokázal toto všetko spraviť? V živote som urobil veľa chýb a neprežil som ho celkom tak, ako by som si sám predstavoval. Vraví sa, že niet zlej smrti, ak bol dobrý život. Jediná vec, na ktorej by mi v posledné chvíle života skutočne záležalo a bez ktorej by som nechcel zomrieť, by bola tá, spraviť svoj život zmysluplnejším aspoň na jeden deň.