„Nečakajme, aby sa ten, koho ľúbime, podobal nášmu ideálu, ale naopak – ideál prispôsobme tomu, koho ľúbime.„

"Človek je tvor prispôsobivý, citlivý, človek závislí na láske..."

Existuje v toľkých podobách, láska mamy k dieťatu, láska kamaráta ku kamarátovi, láska muža k žene...
Je mnoho básni, piesní, kníh o láske. Dnes dokonca existujú už i akési návody ako nájsť tú správnu. Avšak ja si kladiem otázku, aká tá správna je? Blondýna, brunetka? Vysoká, nízka? Modelka či moletka? Modrooká či zelenooká?! Popritom sa vo niekde vo vnútri smejem sám na svojích primitívnych myšlienkach. Raz si budem kráčať po ulici úplne zamyslený a z radu myšlienok ma vyvedie charizma ženy kráčajúcej oproti. Áno, prvýkrát nebudem túžiť po skúmaní jej osobnosti na základe akéhosi imidžu, ale na základe toho čo s nej vyžaruje. Nebudem si ju očami premeriavať od hlavy až po päty. Neozvú sa prvé moje pudy, ale moje srdce. Neverím na lásku na prvý pohľad, ale verím na jednu lásku – lásku na celý život. Som zasnený idealista, ktorý verí, že láska si ho hoci aj takýmto spôsobom nájde. Bude krásna, či bude mať dlhé či krátke nohy, oči modré či zelené a 50 či hoc aj 80 kg na váhe. Bude krásna, lebo keď sa zasmeje po tele mi prebehne milión zimomriavok a na jazyku sa ocitne slovo kráska. Bude krásna, lebo keď sa ma dotkne, bude to ako vánok na púšti, lebo bude ako slnko a ja jej mesiac (mesiac svieti len na základe slnečného žiarenia). Jej chôdza bude ladná, pripomínajúca anjela na Zemi. Teraz moje podvedomie kričí, že chcem aby bola svedomitá, milá, praktická a všeličo iné. Ďalšie hlúposti. Srdce si nevyberá. Je síce orgán avšak neovládateľný ľudským vedomým či silou. Ja sám som artista na tenkom lane. Ak raz spadnem, ležiac na podlahe – ona bude sedieť vedľa. Neviem ju opísať, neviem aká bude. Jediné čo viem, je, že krása sa skrýva v očiach pozorovateľa. A aj keby bola hlúpa pre všetkých na okolo, mňa očarí svojou inteligenciou. Aj keby bola úplne nemehlo a podkla sa o každý kameň na ceste pre mňa bude najšikovnejšia. Ona, slečna omylná avšak pre mňa dokonalá. Pri nej budem umelcom, ktorý bude kresliť bez ceruziek, písať romány bez pier, kráčať ulicami bez prekážok. S ňou budem lietať . Ona bude ten pozemský človek, ktorý bude šnúrku od šarkana (v podobe mňa) držať v ruke. Každý sme ceruzkou, ktorá sem-tam píše na červeno, robíme chyby. Občas kráčame bezchybne, modro, miestami výnimočne, zeleno a niekedy sa dokonca hráme na neviditeľných, bielo. Ona však bude mať svetlo, ktoré bude vidieť všetko modro-zeleno.