Človek ako zlo

Všetci vravia, že existuje Boh, že je niekde tu, že len on rozhoduje o živote a smrti a my sa mu nemáme kafrať do roboty tým, že chceme zomrieť. Ale nie je to nefér? Prečo niektorí, ktorí chcú žiť zomrú a tí čo chcú zomrieť žijú? To je spravodlivosť? Skúška? Dosť kruté. Prečo chcú ľudia zomrieť? Pretože to tu majú ťažké. Veľmi ťažké. Koho by to bavilo sa tu pretĺkať, žiť zo dňa na deň a so stále sa násobujúcou bolesťou a žiaľom. Nikoho. Samozrejme si za to všetko môžeme sami, pretože sme tie najkrutšie tvory, čo kedy kráčali po zemi. Ničíme sami seba, ničíme ostatných ľudí, zvieratá, rastliny, pretvárame to, čo nie je naše, ničíme všetko živé i neživé, ubližujeme sebe a ostatným okolo nás, dokonca ničíme i to, čo tak nenahraditeľne všetci potrebujeme k životu. Sme len krutí, sebeckí a arogantní tvorovia, ktorí si myslia, že sú najvyšší, najlepší, najmúdrejší a div nie všemocní. Hráme sa na niečo, čo nie sme a nikdy nebudeme. Sme len obyčajný nadbytok, niečo čo len ničí a nie je užitočné. V prepočte toho čo sme tu narobili, tak sme v podstate nič dobré nespravili, len samú spúšť. Každý tvor by mal byť hrdý na to, čo je. No ja sa hanbím za to, že som človek.... A tu sa mi opäť ponúka otázka – Kde je Boh?- ako mohol dovoliť, aby sme takto spustošili to, čo nám nikdy nepatrilo, aby sme ubližovali ostatným, aby sme ničili príbytky zvierat a brali ich pre seba, pretože sme a vždy budeme nenásytní, aby sme rúbali tony stromov, zabíjali zvieratá pre kožu, potešenie, „delikatesy“. Je mnoho toho, čo sme napáchali a nedá sa to ani opísať slovami. Dokonca sme terorizovali, bombardovali, ničili a zabíjali stovky ľudí vo vojnách a atentátoch. Prečo? Pre kúsok zeme alebo pár papierikov, pre ktoré sa ideme pretrhnúť? Ako je možné, že náš život je upätý ku kúsku papiera?! Prečo sa bohatstvo, blahobyt a šťastie nemeria tým aký v skutočnosti človek je? Prečo sa najväčší „hajzli“ majú najlepšie a tí milí a dobrí ľudia ledva prežívajú? To je spravodlivosť?! A kde je Boh, aby tu nastolil poriadok? Vykašlal sa na svoje „ovečky“, ktoré si nezaslúžia pomoc, pretože sú tak moc skazené alebo je to jedna z najväčších lží ľudstva, pretože nemáme silu touto krutosťou života prechádzať samy a jediné k čomu sa môžeme upínať je posledná nádej, ktorá nám zostala – Boh. Je smutné, že sme klesli takto nízko a obviňujeme všetkých okolo nás, len nie seba. A to je problém dnešnej doby. Sme čoraz viac skazení a nevieme si priznať, že na tom kde teraz sme a ako zle sa tu máme nesie vinu každý z nás, i keď v inej miere... Ale nech to takto ide ďalej a všetci sa naďalej spokojne tvárme, ako nám tu je dobre. Pretože tomu komu tu je skvele a život je pre neho to najkrajšie je opäť len ten „hajzel“, pretože sa nikdy nezamyslel nad následkami našich činov, pretože on sa v bohatstve a blahobyte priam topí, tak mu je jedno kto za jeho „zadok“ v zlate trpí.