O čom sa nehovorí...

O čom sa nehovorí? Dosť nezmyselná otázka. V dnešnej dobe hrôzovlády masmédií sa predsa neschová pred svetom ani červík v jablku, nieto ešte verejné tajomstvo. Náš veľký brat internet, ktorý vie všetko o všetkom, nám vo svojej pavučine informácií nastražil milióny pascí čakajúcich na neopatrných okoloidúcich. Už dávno neplatí, že slúži len mocným na ovládanie svojich poddaných. Dnes sa v jeho temných zákutiach dajú nájsť najzvrhlejšie informácie aj o najmocnejších ľuďoch planéty. Práve tam je do reálu prevedená myšlienka demokracie. Lenže medzi demokraciou a anarchiou je len mačací chlp so zlozvykom roztrhnúť sa práve vtedy, keď sa to všetkým náramne hodí.
V tom demokratickom virtuálnom svete nekonečných možností využívajú svoje práva a praktizujú svoje povinnosti voči spoločnosti aj mnohí Jánošíkovia. Skrývajú sa medzi obyčajnými, nič netušiacimi smrteľníkmi a prostredníctvom nabrúsených iPhonov a počítačov, ktoré sú plné otrávených emailov ostrých ako hrana McBooku vedú virtuálne vojny proti veterným mlynom ohrozujúcim slobodu spoločnosti. Je len otázkou času, kedy im starena nasype, pri pokuse o stokrát opakovaný únik pred vrtuľníkmi plnými drábov so samopalmi, pod nohy hrach a oni skončia zavesení na kybernetickom háku, drviacom ich podvýživené rebrá. A ľudia sa budú opäť v tichosti prizerať, ako končia hrdinovia bojujúci za nás prinajmenšom s takou horlivosťou, s akou bojovali za svoje vlastné obohatenie. Veď čo by sme robili, keby nebojácna družina zvaná Anonymous nevypínala stránky Pentagonu a Vatikánu a nebojovala pod maskou veľkého „V“, hrdinu predapokalyptického dokonalého sveta z filmu „V ako vendeta“, za dekriminalizáciu marihuany? Asi by sme v práci a v škole riešili otrepané témy nových kasových trhákov, noviniek na knižnom trhu (dokonca aj tie už fungujú vo virtuálnej a zaručene necenzúrovanej podobe), či aktuálnych módnych trendov predpísaných svetovými odborníkmi na najbližšie dva dni. No nebyť týchto légií, hroziaca vláda cenzúry by nás pravdepodobne obrala aj o tých zopár potešení z bonboniéry života.

"Robiť, čo je zakázané, to máš v mysli napísané!"

Lenže ak toho bude zakázaného priveľa, tak by chudáčikovi Tomovi Nicholsonovi nepomohla pri predaji knihy o jedinom neohrozenom druhu Goríl ani taká dokonalá reklama, akú mu za facku urobilo súdnictvo Slovenskej republiky. Ak to nebude dnes, bude to zajtra, hoci aj liberálnejších častiach či už virtuálneho, alebo reálneho sveta. A zajtrajškov máme do decembra 2012 ešte požehnane.
Zaujímavá je napríklad úvaha, či aj starí Mayovia mali cenzúru. Asi nie, lebo ináč by nemohli vydať kalendár o apokalypse, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani Steven Spielberg či Isaac Asimov. Možno keby mali prísnejší režim, obyčajní roľníci a lovci by neprijali príchod španielskych conquistadorov s takým nadhľadom a urputnejšie by sa bránili asimilácii s civilizačnými chorobami. Mať tak na čele silného vodcu a otca národa akým bol Kim Čong II. Ten by za žiadnu cenu nezradil El Dorado a aj vlastný život by bol zložil z najvyššieho stupienka eskalátora priorít a postavil by ho ako neprekonateľnú hradbu z ocele pred svoj ľud, ešte stále (viac nedobrovoľne ako dobrovoľne) dodržiavajúci jeho systém. A vtedy by prasatá začali lietať, voda v riekach by tiekla hore prúdom a sójové mlieko by sa premenilo na kofolu.
Zopár rôčkov dozadu sme štrnganím kľúčov riešili podobnú krízu. Vtedy sa masy sťažovali na opačný extrém. Totálna cenzúra, nesloboda a šikana zo strany štátu. Aj tu sa však svetonázory jednotlivcov diametrálne líšia. Jedni boli utláčaní a ohrozovaní, iní prežili krásnu jar života bez televízie, počítača a mobilov. Pritom to boli len susedia, ktorých oddeľovalo pár metrov ich komunistickej jednoliatej bytovky. No podľa ich životných múdrostí to vyzerá, že podlahu na chodbe tvorilo mínové pole a steny boli z ostatého drôtu.

"Pracoval som pre ÚV KSČ, do práce som jazdil služobným autom s osobným šoférom a mal som krásnu kanceláriu s obrazmi Lenina a Marilyn Monroe na stene. Raz mi povedali, že mám zvesiť tú ohavu, a tak som dal dole Lenina. Odvtedy som nezamestnaný."

Možno je tento vtip trochu expresívny, ale do detailov odzrkadľuje pohľad na časy nedávno minulé tých, ktorým ružové okuliare spadli do dechtu. Tieto podvratné živly, prehrešujúce sa neospravedlniteľným verejným prejavovaním zakázanej odrody myšlienok, si neskôr začali formovať tajné undergroundové gangy a prostredníctvom teroristických činov, ohrozujúcich udržiavanie zdravého rozumu pod zámkou, útočili na slobodnú nadiktovanú vôľu. Jedným z najhorších útokov, rovnajúcim sa skoro 11. septembru, bolo vypustenie krakena s menom Charta 77. Ľudské práva? Sloboda pohybu, prejavu a vierovyznania? Kto to kedy videl, také dristy. Stačí pochopiť správne princípy a úžasné výhody ideológie, v ktorej sú si všetci rovní a nikto sa nemôže nad nikoho vyvyšovať. A ak bude niekto vytŕčať z davu, jednoducho mu odtnite hlavu. No ani v utópii nie je dosť modrých pier pre všetkých. A tí, pre ktorých stojac v jednom z mnohých radov pred obchodmi neostala ani kvapka atramentu jedinej povolenej farby, zo žiarlivosti ohovárajú a robia napriek šťastnejším jedincom. Aj oni by radi súhlasili a pritakávali režimu. No človek je tvor omylný, a tak nie vlastnou vinou zišli z predurčenej cesty k osvieteniu a demokrat satan im vnukol hriešnu myšlienku povedať NIE.

"Zasa sme len súhlasili. Keď na to príde, odsúhlasíme aj svoju smrť."

Týmito slovami prehovorilo zlo z úst Bartolomeja Boleráza, hrdinu knihy „Démon súhlasu“ spod pera majstra Dominika Tatarku. Chudák musel skončiť v blázinci, keď ho nepodporil ani len jeho priateľ Mataj, v súkromnom živote oddávajúci sa hriechu, no na verejnosti odolávajúci pokušeniu diabla. Časom však fialky prestali voňať aj ostatným a vinníci celého zmätku boli vyššou mocou potrestaní pádom z výšin vlastných ambícií až na dno pretekajúceho pohára absurdity.
Hoci dnes je tá doba pochovávaná pod čiernu zem, mala jedno obrovské plus. Ľudia, a najmä mládež, vtedy totiž mali svoj názor. Bojovali za to, na čom im záležalo a nebáli sa postaviť Goliášovi, hoci boli vyzbrojení len prakom z odvahy a kamienkami snov. Dobehli po zdolaní urputného transantarktického maratónu na cieľovú rovinku a so slzami v očiach a vierou v krajší zajtrajšok roztrhli cieľovú pásku. Ich sen o demokracii sa však čoskoro zmenil na frašku. Opäť sa na našom po stáročia ťažko skúšanom a drancovanom území vystriedalo niekoľko totalitných režimov. Po históriou odvrhnutom monarchistickom maďarizme, čechoslovakizme, fašizme a socializme sme prešli z kaluže do blata Mečiarizmu, Dzurindizmu a Ficoizmu. Takto sme skončili my Slováci, národ holubičí, po vyše tisícročí zápasov o národné bytie? Zaslúžene oslavujeme hrdinov ako Štúr a Štefánik, no tí sa musia v mohylách obracať pri pohľade na výsledok ich útrap a ťažkých skúšok života.

"A ty mor ho!- hoj mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom."

Hrdí synovia slávy z básne Sama Chalupku už dávno sklonili šije pod tlakom Rimana - cára a boli stiahnutí dravým prúdom ignorantskej väčšiny na dno duniaceho Dunaja. Podvody a korupcia hýbu svetom. Mocní si uzurpujú ešte väčšiu moc a hrdý národ, ktorý sa preslávil tým, že lebku každého, kto mu siahne na slobodu, narazí na kôl ako výstrahu cudzím tyranom snažiacim sa spustošiť zem našich dedov, im to ticho toleruje. Mladí musia v poblúznení utekať za prácou do šíreho a nebezpečného sveta, lebo u nás je systém preťažený pracujúcimi dôchodcami, ktorí nemôžu odísť po dlhom živote plnom lopoty a hrdlačenia na panskom na zaslúžený odpočinok. Štát totiž peniaze určené na zabezpečenie dôstojného života občanov minul na nové nablýskané tátoše svojich privilegovaných zamestnancov a podpory ich menej šikovných odrastených detí.

"Štát som ja, z milosti božej!"

Lenže absolutizmus Kráľa Slnko už dávno patrí na smetisko dejín.
Najhoršie na tom všetkom je, že tento preklínaný stav spoločnosti vôbec nie je tabu. A ani zďaleka nekončí hranicami našej malej republiky. Prečo? Pretože údajne vyvinuté opice stratili záujem niečo riešiť. Nemajú vlastné názory. Masmédiá im ponúkajú strieborný podnos preplnený tisíckami utvorených myšlienok a stačí sa jednoducho s niektorou z nich stotožniť. A potom už len veselo na internet hádzať jednotky a nuly na virtuálnu stenu. Snaha bola, to učičíka svedomie. Hordy cintorínov čipsových balíkov, posilňujúc svaly na bruškách prstov, pod vedením generála WikiLeaks, kričia do vetra Facebooku hrdý na svoj myšací odboj. A to aj za cenu ťažkých strát svojho najdôležitejšieho zmyslového orgánu. No okamih zlomu v chode celého skazeného, lenivého a preinformovaného sveta raz príde. To je jediné riešenie tejto globálnej katastrofy. Najvyvinutejší zvierací druh sa musí pozrieť sám na seba a uvedomiť si skutočné hodnoty reality. Len tak sa môže posunúť do ďalšieho levelu, v ktorom opäť zopakuje všetky svoje vrcholy a pády.