Život nás, najvyvinutejších opíc, je odjakživa poznamenaný najmodernejšou technológiou svojej doby. V dnešnej etape vývoja sú na čele pretekov jednoznačne počítače aj so všetkými svojimi vírusmi prelezenými programami. No program s názvom láska bol vyvinutý dávno pred vytvorením prvého elektrikou poháňaného požierača zdravého rozumu. Má ho v sebe nainštalovaný každý živý tvor už od nepamäti. Prečo inak by mnohé druhy zvierat prežili celý svoj krátky život len s jedným partnerom?
Avšak aj tento program má v sebe chybu s rovnomenným názvom. Tá chyba nakoniec ovládne celý softvér a spôsobí nenapraviteľné škody. Presne ako to opísal aj Maxim E. Matkin vo svojom diele „Láska je chyba v programe“, zaľúbený človek nevníma realitu, neuvedomuje si súvislosti a dôsledky svojho správania. V priebehu používania programu je vtiahnutý do virtuálnej reality. Nechá sa rozptyľovať detailami a uniká mu podstata. Darmo budete feťákovi v delíriu vysvetľovať, že zmysel jeho života ho vlastne zabíja. Tá najsmrteľnejšia droga prúdiaca v celom jeho zdevastovanom organizme ho k tomu núti. Vždy to chce čas, určitý odstup, aby si pospájal rozhodené časti do nie veľmi vábivého celku. Ani pri pohľade na nesúrodými farebnými škvrnami pokrytý impresionistický obraz na prvý pokus nezistíme, či ide o krajinu zaliatu slnkom, alebo Ježiša umierajúceho na kríži.
Nanešťastie sú práve chyby tým, čo robí každý program zaujímavým. Nútia nás zaoberať sa ním, odstraňovať ich a tým vyrábať ďalšie a ďalšie chyby. Sú vlastne zmyslom každého programu. Veď koho by bavila monotónnosť jednotvárnej dokonalosti? A preto je dokonalosť v konečnom dôsledku najhoršia voľba, lebo bez chýb a ich nekonečného napravovania by život nemal zmysel.