Na otázku si teda radšej odpoviem sám z vlastnej skúsenosti a predstáv k zadanej téme.
Niektorí ľudia by odpovedali na túto otázku jasne a razantne. Prežiť a s kľudom zomrieť. Ja od života očakávam predsa len o niečo viac. Určite by som však nechcel žiť ako bezdomovec, ktorý stratil vieru vo vlastného seba, povaľovač žijúci závisle od niekoho podpory či človek bez vyhliadok do budúcnosti. Samozrejme ako cieľavedomí občan by som si chcel život vychutnať naplno a dosiahnuť čo najlepšie vzdelanie, prácu, vlastný domov – čiže materiálne a sociálne zabezpečenie. No všetko sa to môže udiať alebo zorganizovať len v prípade fyzického a duševného zdravia. Ja osobne môžem za tieto pre mňa pozitívne dary ďakovať niekomu tam hore. Po úspešnom a práci vyčerpávajúcom živote, by som sa chcel v starobe niekde usadiť a dožívať svoj dlhý život. Pri nejakej kartovej hre s fajkou v ústach sa zastaviť a spomínať na životné výhry i prehry, starosti i radosti a na prekážky, s ktorými som sa musel popasovať. Dlhé chladné večery zatratiť myšlienkami o nesplnených snoch a predsavzatiach, ktoré pominuli v nenávratno, by som len veľmi nerád prežil. No budem samozrejme očakávať aj od svojich detí nejakú tú vďačnosť a pomoc prežívať ďalej. Ak by sa takýto bezproblémový život mal vyplniť práve mne, patril by som k tým čo môžu s kľudom a s úsmevom na tvári zomrieť.