Čo mi dáva život?

Čo mi dáva život?

Áno, je to veľmi dobrá, hĺbkovo zmyselná otázka. Vlastne odpovedať na túto zložitú, „kľúčovú“, významovo hodnotnú vetu ukončenú otáznikom, by som mohol jedine v prípade osobných skúseností prežitých počas života. Neviem či to niekoho v budúcnosti bude zaujímať, ale dnes sa datuje pätnásty rok môjho narodenia. Možno si čitateľ pomyslí, že neskúsený chlapec môjho veku si nemôže dovoliť písať o tak veľmi vzácnej a pre človeka tak dôležitej téme. Ja vám nemôžem poskytnúť myšlienky alebo skúsenosti pohľadom dospelého človeka či snáď vyhliadku do strasti plného života. No moje predstavy o ľudských hodnotách či o dávno zabudnutom zmysle života sa vôbec neprepletajú s ilúziami. Viem, dnešná doba vôbec nie je ľahká, čo niektorým ľuďom zatemňuje mozgy v predstavách o bezprostredne úspešnom, ničím nerušenom živote. Ja som našťastie neprepadol tomuto šialenstvu a stále si všímam aj tie pozitívne stránky tohto „cirkusu“. Myslím, že tak často opakovaná a otrepaná veta, že žijeme len raz, vôbec nie je na smiech. Ide tu len o jedno. Skúsiť trocha pouvažovať. Oplatí sa vôbec niekomu prežiť tento kolotoč úspechov a sklamaní, len tak bez žiadnych predsudkov, radostí z maličkostí, bez nejakej viery vo všetko to dobro či nebodaj prežiť to všetko len tak s nečistou mysľou a zanevrenými očami na nezdary, ktoré si samy niekedy nevyberáme? Aj tak sa však obávam, že poniektorým nestačia ani tieto dôležité slová. Avšak skúste si to len tak načrtnúť, že svoj život nežijete tak ako by ste si to samy predstavovali. Zlé nálady, stresy a nikým nepovšimnutá snaha o vlastné uplatnenie sa vám ani trocha nepozdáva. No, teraz poviem asi niečo čo vás poriadne zarazí. V niečom máte obrovské šťastie. Týka sa to duševného zdravia. Niektorí ľudia by dali o mnoho viac ako si len môžeme predstaviť za takýto kúsok citu napĺňajúceho vzdorovania voči prúdom sklamaní v priereze vlastného života, ktorý si samy riadime a žijeme. Oplatí sa vôbec stratiť časť alebo celé svoje putovanie prežívaním v pochmúrnych predstavách, myšlienkach alebo konaniach, ktoré neprinášajú ani len to malilinkaté pozitívne svetielko do vlastnej duše? Treba si predovšetkým uvedomiť že život je príliš krátky na zanevrenie sa na všetko a všetkých...
No, aby som sa vrátil k pôvodnej otázke témy, tak by som chcel predovšetkým vyzdvihnúť vetu, že každý sám je si strojcom vlastného osudu individuálne. Tým by som chcel aj podotknúť, že človek nemôže písať o vyhliadkach do budúcnosti či minulosti iných.

Na otázku si teda radšej odpoviem sám z vlastnej skúsenosti a predstáv k zadanej téme.
Niektorí ľudia by odpovedali na túto otázku jasne a razantne. Prežiť a s kľudom zomrieť. Ja od života očakávam predsa len o niečo viac. Určite by som však nechcel žiť ako bezdomovec, ktorý stratil vieru vo vlastného seba, povaľovač žijúci závisle od niekoho podpory či človek bez vyhliadok do budúcnosti. Samozrejme ako cieľavedomí občan by som si chcel život vychutnať naplno a dosiahnuť čo najlepšie vzdelanie, prácu, vlastný domov – čiže materiálne a sociálne zabezpečenie. No všetko sa to môže udiať alebo zorganizovať len v prípade fyzického a duševného zdravia. Ja osobne môžem za tieto pre mňa pozitívne dary ďakovať niekomu tam hore. Po úspešnom a práci vyčerpávajúcom živote, by som sa chcel v starobe niekde usadiť a dožívať svoj dlhý život. Pri nejakej kartovej hre s fajkou v ústach sa zastaviť a spomínať na životné výhry i prehry, starosti i radosti a na prekážky, s ktorými som sa musel popasovať. Dlhé chladné večery zatratiť myšlienkami o nesplnených snoch a predsavzatiach, ktoré pominuli v nenávratno, by som len veľmi nerád prežil. No budem samozrejme očakávať aj od svojich detí nejakú tú vďačnosť a pomoc prežívať ďalej. Ak by sa takýto bezproblémový život mal vyplniť práve mne, patril by som k tým čo môžu s kľudom a s úsmevom na tvári zomrieť.