Čo mi dáva život?

Áno, je to veľmi dobrá, hĺbkovo zmyselná otázka. Vlastne odpovedať na túto zložitú, „kľúčovú“, významovo hodnotnú vetu ukončenú otáznikom, by som mohol jedine v prípade osobných skúseností prežitých počas života. Neviem či to niekoho v budúcnosti bude zaujímať, ale dnes sa datuje pätnásty rok môjho narodenia. Možno si čitateľ pomyslí, že neskúsený chlapec môjho veku si nemôže dovoliť písať o tak veľmi vzácnej a pre človeka tak dôležitej téme. Ja vám nemôžem poskytnúť myšlienky alebo skúsenosti pohľadom dospelého človeka či snáď vyhliadku do strasti plného života. No moje predstavy o ľudských hodnotách či o dávno zabudnutom zmysle života sa vôbec neprepletajú s ilúziami. Viem, dnešná doba vôbec nie je ľahká, čo niektorým ľuďom zatemňuje mozgy v predstavách o bezprostredne úspešnom, ničím nerušenom živote. Ja som našťastie neprepadol tomuto šialenstvu a stále si všímam aj tie pozitívne stránky tohto „cirkusu“. Myslím, že tak často opakovaná a otrepaná veta, že žijeme len raz, vôbec nie je na smiech. Ide tu len o jedno. Skúsiť trocha pouvažovať. Oplatí sa vôbec niekomu prežiť tento kolotoč úspechov a sklamaní, len tak bez žiadnych predsudkov, radostí z maličkostí, bez nejakej viery vo všetko to dobro či nebodaj prežiť to všetko len tak s nečistou mysľou a zanevrenými očami na nezdary, ktoré si samy niekedy nevyberáme? Aj tak sa však obávam, že poniektorým nestačia ani tieto dôležité slová. Avšak skúste si to len tak načrtnúť, že svoj život nežijete tak ako by ste si to samy predstavovali. Zlé nálady, stresy a nikým nepovšimnutá snaha o vlastné uplatnenie sa vám ani trocha nepozdáva. No, teraz poviem asi niečo čo vás poriadne zarazí. V niečom máte obrovské šťastie. Týka sa to duševného zdravia. Niektorí ľudia by dali o mnoho viac ako si len môžeme predstaviť za takýto kúsok citu napĺňajúceho vzdorovania voči prúdom sklamaní v priereze vlastného života, ktorý si samy riadime a žijeme. Oplatí sa vôbec stratiť časť alebo celé svoje putovanie prežívaním v pochmúrnych predstavách, myšlienkach alebo konaniach, ktoré neprinášajú ani len to malilinkaté pozitívne svetielko do vlastnej duše? Treba si predovšetkým uvedomiť že život je príliš krátky na zanevrenie sa na všetko a všetkých...
No, aby som sa vrátil k pôvodnej otázke témy, tak by som chcel predovšetkým vyzdvihnúť vetu, že každý sám je si strojcom vlastného osudu individuálne. Tým by som chcel aj podotknúť, že človek nemôže písať o vyhliadkach do budúcnosti či minulosti iných.