Sme mladí...

Sme mladí.

Keď som mal asi rok, naučil som sa stáť na vlastných nohách. Za cenu mnohých odrenín na kolenách a na čele som sa to za obdivuhodného jasotu svojich najbližších naučil. Hrdo predvádzajúc svoje prvé kroky, netušil som že sa ešte raz budem učiť stáť na vlastných nohách. Netušil som to, ako to netušili ani ostatné deti, ktoré mali vtedy rok.
Teraz máme 18. Hovoria nám mládež. Dostávame najrôznejšie prívlastky. Hanlivé, aj nekriticky oslavné. Sme povzbudzovaní, posudzovaní a často aj nepochopení. Sme mladí. Je to tak nerozvážne. Znie to trochu ako ospravedlnenie a trochu ako očakávanie. Sme mladí. Sme tu. Aj my chceme trochu miesta na slnku. Kúsok miesta na slnku. Tu mi napadá názov fotografie slávneho českého fotografa Jána Saudka. „Príď ty ráno! Príď a prines mi diamantový prsteň. Princa mi prines – slávu a bohatstvo – veď viac ja už nechcem...“
Fotografia zobrazuje malé dievčatko, ktoré odhrňuje záclonu a pozerá z obloka. To dievčatko sme my. Ráno je naša budúcnosť. To ostatné sú naše očakávania. Áno sme plný očakávaní a začíname si uvedomovať, že nemôžeme iba hľadieť z okna a čakať. Najprv si musíme ujasniť, čo je pre nás tým diamantovým prsteňom, čo je pre nás prioritou a čo je pre nás dôležité.
Otázka je jednoduchá, no odpoveď je už trochu zložitejšia. Sú to veci duchovnej aj materiálnej podstaty. Môžu to byť primitívne medziľudské vzťahy, ale napríklad to môže byť jednoduché rodinné šťastie a zároveň to môže byť aj dovolenka na Havajských ostrovoch. Môžu to byť veci, ktoré sa za peniaze nedajú kúpiť alebo tie, ktoré sa za peniaze kúpiť dajú. Tie prvé majú hodnotu, tie druhé majú cenu. Hodnota, či cena?
Cena je vlastne hodnota vyjadrená v peniazoch. Hovorí sa, že čo sa dá zaplatiť je lacné. Čo teda bude pre nás tým diamantovým prsteňom?
Hovorím o nás – mladej generácii. Ale túto otázku si musí klásť a pokúšať sa na ňu odpovedať každý sám za seba. Rovnako ako aj otázku, akú cestu si zvolím na dosiahnutie toho po čom túžim. Aké prostriedky použijem, a ktoré pravidlá hry budem dodržiavať.
V prvom rade sa musím naučiť niesť zodpovednosť sám za seba. Zodpovednosť za svoje rozhodnutia, činy i omyly. A toto je vlastne to druhé vstávanie na vlastné nohy. Jednou nohou je pre mňa zodpovednosť a tou druhou samostatnosť. Samostatnosť v rozhodovaní, v konaní a hlavne v materiálnom zabezpečení svojej existencie „dve nohy“.
Zo začiatku slabé, roztrasené, vrtkavé.

Ako vtedy, keď sme mali 1 rok, aj teraz určite utŕžime nejakú tú modrinu, pretože „terén“ do ktorého sa púšťame je neistý a niekedy aj zradný. Keď budem neopatrný, veľmi ľahko sa dostaneme do bažín, z ktorých sa len ťažko, ale skutočne veľmi ťažko môže človek dostať von.
Budeme očakávané ráno, naše ideály, naše snahy učiť, sa žiť a zaradiť sa do spoločnosti, byť jej členom. Možno sa niektoré naše ideály rozbijú o hrany tvrdej reality. Možno sa nám niektoré podarí ešte včas zachrániť. Dúfam len, že si raz v budúcnosti nebudem musieť povzdychnúť ako Donovan Leitch „Všetko je ako sen, ale iný ako ten, ktorý snívame“.