Ak sa napríklad dvaja ľudia spoznajú a zistia, že jediné čo majú spoločné, je ich cesta do vchodu činžiaku, pretože jeden je absolútne posadnutý záujmom o kulturistiku a správnu životosprávu a druhý zasa záujmom o hranie v rockovej kapele a zabávanie sa s priateľmi pri pive v zafajčenom podniku, pričom prvý študuje geodéziu a ten druhý filozofiu, kvôli nedostatku spoločných záujmov, neutvoria priateľský vzťah a za predpokladu absencie konfliktu medzi nimi, pri ďalšom stretnutí, sa slušne pozdravia a nanajvýš dve vety o niekom treťom prehodia. Možno, že sú takýto ľudia schopný aj dlhšej komunikácie, ale určite nebudú vyhľadávať prítomnosť jeden druhého a teda neutvoria priateľský vzťah. Táto podmienka je taktiež sama o sebe nepostačujúcou k utvoreniu priateľstva a dvaja ľudia so spoločnými záujmami, bez vzájomného neprejavovania sa v hrubom egoizme sa ocitajú vo vzťahu nepriateľskom. Ak sa teda ľudia so spoločnými záujmami prejavujú vo svojej prítomnosti v jemnom egoizme, vyvstáva medzi nimi priateľstvo, keďže spoločnosť záujmov a vzájomné neprejavovanie sa v hrubom egoizme sú nevyhnutnými a dostačujúcimi, empirickými podmienkami možnosti priateľstva.
Na otázku, čo je priateľstvo a za akých podmienok medzi ľuďmi vyvstáva, sme si zodpovedali, no, prečo vôbec k tomuto fenoménu dochádza, prečo ľudia dobrovoľne vyhľadávajú prítomnosť druhých ľudí a utvárajú priateľské vzťahy, je otázkou, na ktorú sa pokúsme zodpovedať teraz.
Anglický filozof Thomas Hobbes bol presvedčený o tom, že iba osobný prospech, alebo úspech sú motivujúcimi silami človeka k vyhľadávaniu spoločnosti druhých ľudí. Pod prospechom mal na mysli všetko, čo vedie k uspokojovaniu zmyslových túžob(túžob, ktorých uspokojenie znamená nadobudnutie dobrého pocitu z tela) a pod úspechom, resp. slávou(medzi nimi nerozlišoval a nazýval ich duchovnými túžbami)myslel pozitívnu odozvu druhých ľudí na prejav jednotlivca.
To, že priateľstvo, ktorého nevyhnutnými a dostačujúcimi, empirickými podmienkami možnosti sú rozpoznané spoločné záujmy a neprejavovanie sa v hrubom egoizme, je založené na vzájomnom prospechu, alebo úspechu, t.j. jemnom egoizme, je nepochybné. Dôkazom prítomnosti možnosti vzájomného prospechu v priateľskom vzťahu a jej uskutočňovania subjektami, je jeho narúšanie, až možná deštrukcia, čiže jeho obrat na vzťah nepriateľský, obyčajným prejavom hrubého egoizmu, ktorým môže byť odmietnutie pomôcť priateľovi, i napriek tomu, že je to v našej možnosti. Ten kto si myslí, že sa priatelí s druhým človekom nezávisle na možnosti uspokojovania zmyslových túžob prítomnej v priateľstve(čo je úplne možné, ak v ňom nachádza uspokojovanie túžby po ocenení) a že vzájomné hľadanie prospechu tam nemá miesto, nech sa pekne rozpamätá na pocity zo skúsenosti, kedy mu dovtedy priateľ, odmietol urobiť nejakú službu, na ktorej jemu veľmi záležalo, pričom jeho dôvod k nepomoci bol absurdný.