A ten, kto sa nazdáva, že sa priatelí s druhým človekom nezávisle na možnosti uspokojovania túžby po ocenení(čo je možné za predpokladu nachádzania prospechu vo vzťahu priateľskom) a že túžba po ocenení druhým tam nemá miesto, nech si spomenie na pocity vyvstávajúce z ignorovania, alebo odmietnutia jeho prejavu, svojim priateľom.
Takže, priateľstvo je hodnotou ľudí, pretože predstavuje možnosť uspokojovania ich zmyslových túžob, predstavuje možnosť prospechu a taktiež možnosť oceňovania ich osobnosti a tým zvyšovania ich sebavedomia a poskytovania pocitu dôležitosti, potrebnosti ich „ja“.
Akonáhle človek prichádza o možnosť prospechu, alebo úspechu vo vzájomnom vzťahu priateľstva, stráca tento vzťah pre neho hodnotu a daný človek s ktorým bol doposiaľ v priateľskom vzťahu, ho prestáva zaujímať, prestáva byť jeho priateľom. Mohlo by sa namietnuť, že priateľ predsa pomáha priateľovi, ktorý je v žalostnej situácii, bez snahy o zapôsobenie na neho, keďže to robí zo súcitu s ním a bez očakávania niečoho za to. Skutočne to však robí nepodmienene nijakým osobným prospechom? Nerobí to náhodou kvôli tomu, aby neprišiel o svojho priateľa a tým o možnosť pozitívnej odozvy na svoj prejav(uspokojovania túžby po úspechu, po vneme dôležitosti svojho „ja“)? Nemá rád druhého človeka len preto, že ten druhý má rád jeho a obaja sa majú radi len preto, že v skutočnosti majú radi seba? A keby sa z jeho strany prestal stretávať s možnosťou plne sa prejaviť a s pozitívnou odozvou na svoj prejav, všimol by si toho človeka v žalostnej situácii aj v tomto prípade? -ak má dostatok súcitu s utrpením druhých, tak by mu pomohol, no, nepomohol by mu kvôli tomu, že je jeho priateľ, pretože už by ním nebol. Priateľ je naozaj našim priateľom iba dovtedy, pokiaľ uspokojuje, Hobbesovsky povedané, naše zmyslové, alebo duchovné potreby, t.j. pokiaľ zabezpečuje nadobúdanie dobrého pocitu získaného z nášho tela, alebo získaného z vnemu dôležitosti a potrebnosti nášho „ja“.
Vo vzťahu priateľstva, obaja ľudia existujú predovšetkým pre samých seba, stretávajú sa iba, ak to obom vyhovuje a zotrvávajú vo svojom jemnom egoizme, v stave vnímania seba ako rovnako dôležitého ako ten druhý. To, že v priateľskom vzťahu druhý pre nás nie je dôležitejší než my samy, dokazuje spontánne rozdelenie pre oboch obľúbenej čokolády na dva rovnaké kúsky. Odpoveďou na otázku, prečo ľudia utvárajú priateľské vzťahy, je možnosť uspokojovania ich túžob po prospechu a úspechu v priateľskom vzťahu. Ako sme ukázali, oba fenomény sú prítomné v tomto vzťahu(keby neboli prítomné, ich neuspokojovanie by nemalo negatívny vplyv na existenciu tohto vzťahu) a sú konštitutívnymi princípmi priateľstva, bez ktorých by nebolo možné. A tak po zápornej odpovedi na otázku, či by priateľský vzťah mohol byť bez zabezpečovania uspokojovania zmyslových túžob(bez prospechu), alebo túžby po úspechu; môžeme povedať, že vzájomné uspokojovanie túžby po prospechu, alebo úspechu sú nevyhnutnou podmienkou možnosti priateľského vzťahu. Vzájomné uspokojovanie spomínaných dvoch túžob je však znakom neprejavovania sa v hrubom egoizme a tak nevyhnutnými a dostačujúcimi, empirickými podmienkami možnosti priateľstva sú uvedené: rozpoznaná spoločnosť záujmov a vzájomné neprejavovanie sa v hrubom egoizme.