Ľuďom pociťujúcim lásku, ku šťastiu postačuje len samotná prítomnosť druhého človeka, pretože ona znamená úplné prejavenie sa hlbokej náklonnosti k prítomnému človeku a teda prejavenie nádherného pocitu. Môžeme povedať, že konštitutívnym princípom vzťahu lásky je samotná láska. V emotívnom stave hlbokej náklonnosti sa človek prejavuje, smerom k človeku na ktorého je hlboká náklonnosť orientovaná, vo svojom altruizme. Pod altruizmom sa myslí vlastnosť takého človeka, ktorý nazerá druhého ako dôležitejšieho pre neho, ako je on sám pre seba. Nielenže lásku pociťujúci človek, nepociťuje potrebu vnemu dôležitosti svojho ja a uspokojenia zmyslových túžob v danom vzťahu, keďže pocit ktorého nositeľom je láska, svojou dokonalosťou, ďaleko prevyšuje dobrý pocit získaný z uspokojenia spomínaných túžob; on je schopný spraviť pre objekt svojej lásky všetko, bez akéhokoľvek očakávania podobnej činnosti od objektu lásky. Robí všetko preto, aby svoj objekt lásky udržoval v radosti, pretože sa cíti dobre iba vtedy, ak sa ona/on cíti dobre. V jeho subjektívnom vnímaní je práve ten druhý človek nositeľom jeho lásky a pretože láska je pre neho veľmi veľkým dobrom, druhý človek sa stáva pre neho veľmi veľkým dobrom a pretože o nádherný pocit, ktorého nositeľom je láska prísť nechce(možnosť jej straty vníma ako možnosť anihilácie časti svojho ja), spontánne robí všetko preto, aby si daného človeka udržal.
V emotívnom stave hlbokej náklonnosti, dôležitosť vlastnej osobnosti človeka, v jeho vnímaní, stráca akúkoľvek hodnotu, zatiaľ čo druhý človek, resp. objekt lásky sa stáva pre neho veľmi dôležitým, dôležitejším, než pocit dôležitosti jeho vlastného „ja“, než všetko ostatné, než jeho vlastná existencia. V kritických situáciách prekračuje samotný svoj pud sebazáchovy v prospech zachovania života milovanej bytosti.
Pekným znázornením skutočnosti, že emotívny stav hlbokej náklonnosti, čiže lásky, spôsobuje, že človek nachádzajúci sa v tomto stave vníma objekt svojej hlbokej náklonnosti ako dôležitejší pre neho, než je on sám, je časť filmu Titanic, v ktorej došlo k ponoreniu celej lode a obaja hlavní hrdinovia, spolu so stovkami ďalších cestujúcich, sa ocitli v oceáne. V absolútnom chaose, ktorý nastal v chladnej vode oceánu, sa Kate a Jack, medzi veľkým počtom ľudí, spočiatku nevedeli nájsť. Kate sa po potopení Titanicu vynorila pri topiacom sa človeku, ktorý aby zachránil svoj vlastný život, použil ju ako záchrannú dosku a začal ju topiť. Keď to po chvíli zbadal plávajúci Jack, poriadnym úderom do tváre ho paralyzoval, čím zachránil svoju milú a spolu plávali, pokiaľ nenašli na vode dostatočne veľkú dosku, pravdepodobne nejaké dvere.