Nevyhnutnými a dostačujúcimi, empirickými podmienkami možnosti lásky jednotlivca sú fyzická a osobnostná atraktívnosť druhého a dávanie jednotlivcovi vedieť o jeho príťažlivosti človekom, ktorý je pre neho atraktívny.
Prvou nevyhnutnou podmienkou k tomu, aby človek pocítil hlbokú náklonnosť k druhému je fyzická a osobnostná sympatickosť druhého človeka. Mierou sympatickosti, neutrálnosti, resp. nesympatickosti, či už fyzického tela, alebo osobnostných kvalít druhého, je sám vnímajúci subjekt. Pravdivosť tejto podmienky je možné vyvrátiť dôkazom irelevantnosti aspoň jednej časti prvej podmienky. No, skúsenosť nás učí, že hlbokú náklonnosť nepocítime k človeku, ktorý je nám fyzicky nesympatický(resp. svojim výzorom neutrálny), alebo je nám nesympatický(neutrálny) svojou osobnosťou a preto, fyzická a osobnostná atraktívnosť druhého je prvou nevyhnutnou, empirickou podmienkou možnosti lásky jednotlivca.
Tak, ako je merítkom prvej podmienky sám subjekt, ten je merítkom aj druhej podmienky, s tým rozdielom však, že v druhej sa môže mýliť. Ak je nám nejaký človek fyzicky a osobnostne sympatický(náklonnosť k výzoru svojho tela, k prejavom svojej osobnosti v nás vyvolávajúci), ak nás priťahuje, určite sa v tom nebudeme mýliť v okamihu vypovedania tohto výroku. Ale, ak povieme, že sme aj my atraktívny pre toho istého človeka, pravdou to už byť nemusí. Nemusí to byť pravdou, pokiaľ nám to otvorene nepovie, keďže môžeme existovať v iluzórnej interpretácii jeho prístupu k nám a nemusí to byť dokonca pravdou ani keď nám to povie.
No, vnímanie vlastnej atraktívnosti pre objekt našej hlbokej náklonnosti, je druhou nevyhnutnou podmienkou možnosti lásky jednotlivca. Akonáhle zistíme, že nie sme celým svojím bytím(fyzicky a osobnostne)sympatický druhému človeku, že ho nepriťahujeme tak, ako on priťahuje nás, hlboká náklonnosť k danému človeku v nás ustupuje, spontánne zanikne.
K tomu, aby v jednotlivcovi vyvstala hlboká náklonnosť k inému jednotlivcovi, teda, objekt jeho potenciálnej hlbokej náklonnosti mu musí byť fyzicky sympatický a osobnostne sympatický a musí vnímať seba, ako rovnako sympatického v očiach druhého, musí nadobudnúť dojem o tom, že aj potenciálny objekt hlbokej náklonnosti ho vníma ako sympatického na fyzickej a osobnostnej úrovni. Láska jednotlivca, pokiaľ nie je opätovaná druhým, má dobu trvania, ktorej dĺžka je podmienená dĺžkou doby neznalosti faktu o jej neopätovaní. Uvedomenie si jej neopätovania nemusí viesť k strate vnímania sympatickosti výzoru tela a osobnosti druhého, vedie len k strate vnímania hlbokej náklonnosti, t.j. lásky.
O láske medzi dvoma môžeme hovoriť až vtedy, keď nevyhnutné a dostačujúce, empirické podmienky možnosti lásky jednotlivca sú splnené na oboch stranách.