Stretnutie dvoch ľudí, ktorí sú si fyzicky a osobnostne sympatickí a svoje sympatie si aj prejavia, je veľkým šťastím pre oboch.
Sexuálny vzťah a vzťah vzájomnej hlbokej náklonnosti sú kvalitatívne odlišnými zdrojmi dobrého pocitu, pričom zdrojom dobrého pocitu v sexuálnom vzťahu sú pohlavné orgány jednotlivcov, zatiaľčo zdrojom dobrého pocitu vo vzťahu vzájomnej hlbokej náklonnosti je samotný emotívny stav lásky.
Pretože, láska nemá nič spoločné s pohlavnými orgánmi jednotlivcov, ale úzko súvisí so splnením podmienok jej možnosti a pretože, podmienky možnosti lásky medzi dvoma môžu byť splnené dvoma ľuďmi toho istého pohlavia, je možná aj láska medzi dvoma ľuďmi toho istého pohlavia.
V možnosti väčšiny ľudí však je pociťovať náklonnosť(sympatie) len k fyzickému výzoru človeka opačného pohlavia a tak homosexuálna láska sa vyskytuje podstatne menej.
Ľudská skúsenosť však potvrdzuje okrem možnosti pociťovania hlbokej náklonnosti človeka k človeku aj možnosť ľudského pociťovania hlbokej náklonnosti k prírode. V oboch prípadoch ide o jeden a ten istý nádherný cit hlbokej náklonnosti, emotívny stav lásky. Rozdiel je len v podmienkach možnosti jej vyvstania.
Lásku k prírode človek pocíti za predpokladu atraktívnosti prírodnej scenérie a dostatočnej vnútornej otvorenosti pre jej atraktívnosť. Je to však skúsenosť, ktorá je zriedkavá medzi ľuďmi, no jej nositeľov vedie k prehláseniu, resp. k potvrdeniu pravdivosti metafyzických(nadzmyslových)tvrdení o skutočnej podstate vecí, resp. poslednom dôvode bytia vecí, ako Absolútnej láske( resp. láske s veľkým „L“).
Skúsenosť lásky človeka k prírode je dôkazom existencie nemateriálnej esencie, jak človeka tak celej prírody, je dôkazom existencie duše človeka, duše prírody.