Vtedy …

Zobúdzajú ma prenikavé slnečné lúče. Do čerta, musím si spomenúť kde som a čo je dnes za deň. Asi bude nedeľa. Viem, je siedmeho júla 1994 približne pol deviatej ráno. Už som doma a teším sa. Začínajú letné prázdniny, pre mnohých čas radosti, pre iných zas nudy. Zatiaľ ich trávim na chalupe, ktorú máme v susednom okrese, asi päťdesiat kilometrov od Trenčína a hodina cesty autom. Po prázdninách ma čaká šiesta trieda základnej školy. Posledný školský rok bol už náročný, ale nejako som prešiel. Čo tam po nejakej piatej triede, náročná asi bude tá ekonómia, či právo, na ktoré určite pôjdem. No dovtedy si ešte počkám aspoň sedem rokov. Mám ešte kopu času. Dokonca toľko, že ho môžem zabaliť do škatúl a predávať po desiatich kusoch. Už týždeň sa so mnou niečo deje. V nohách cítim nejaké zvláštne a stále zreteľnejšie brnenie, miernu bolesť hlavy a slabšie vnímanie. Stále spím a spím. Ale čo je horšie, včera som nedokázal prejsť dolu po schodoch. Kolená sa mi na nich podlomili tak ľahko, ako keď zlomím zápalku. Prestávajú mi fungovať moje nohy. Vlastné nohy. Považujem to zatiaľ za chvíľkovú záležitosť, pozajtra budem už preskakovať kaluže. Včera som ale s ťažkosťami prešiel k mojej posteli. Hneď som si ľahol a po šálke čaju zaspal.

A čo teraz? Citeľná potreba dostať sa na toaletu. Najradšej by som sa otočil na ľavý bok, zatvoril oči a nemyslel na nič. Ale keď už musím, tak musím a hlavne keď je to prirodzená potreba, netreba sa jej vzpierať. Už aby som tam bol. Oprem sa o lakte a skúsim sa posadiť, ale nejde to, sám to nezvládnem. V rukách mám málo sily a brušné svalstvo mi pri tomto ťažkom pohybe nepomáha, ani nohy a svaly na nich necítim. Treba zakričať na moju mamu, možno ešte aj s otcom spia. Že by ma nepočuli? Spôsobuje to určite dlhá chodba, dvojo dverí a hlavne .. nevládzem. Pokiaľ si neoddýchnem, nevydám už ani hlások. Musí sa mi teda podariť premiestniť pomocou vlastnej sily. A tej je málo. Ale prečo, to neviem. Pokúšam sa na posteli pretočiť na ľavú stranu. Podarilo sa, skotúľam sa na zem veď to k nej nemám ani desať centimetrov a pokúsim sa z ležma na bruchu dostať na lakte a kolená. Ľavá noha dopredu,
pravá ruka dopredu, pravá noha dopredu, bum! Som na koberci, ešte že je na zemi teplo. A znovu na kolená a lakte. Ani netušíte, aké je to ťažké. Pre mnohých jednoduchý pohyb, no pre mňa víťazstvo. Tentokrát som sa dostal až k dverám. Ako stlačím kľučku? Skúsiť sa dostať z lakťov na dlane? Žiadna iná možnosť sa nečrtá.