Taká blbosť a ja nad tým rozmýšľam pol minúty. Celé telo premiestniť dozadu a potom maximálne zapojiť všetky chrbtové svaly, ktoré musia dopomôcť rukám v ich pohybe. Áno a aspoň chvíľu to vydržať, stačí chvíľa, ruky sa trasú a chvíľami bolia, jednu z nich rýchlo zdvihnúť do roviny mojej tváre a stlačiť. Bum! Zas celý ležím na koberci. Kľučku som ale stlačil a tým aj mierne pootvoril dvere. Chladné dvere, ktorých chlad cítim na čele. Za chvíľu sa slávnostne dostávam cez celú chodbu bez jediného spadnutia. Na lakťoch a kolenách. V spálni sú mierne pootvorené dvere, mrkám na rodičov pod perinami. Vďaka nim už o chvíľu cítim len potrebu spánku. Poriadneho …

… hodina. Až toľko času prešlo na tom budíku pri mojej posteli. A čo. Zopakujem si situáciu spred hodiny, nech je sranda, keď už nič iné. No pre mňa sranda končí, keď sa neviem dostať ani na ľavý, ani na pravý bok. Pokúšam sa, ale nič sa nedeje. Vzruchy si asi odbehli na jedno do krčmy, ktorú mám v pravom kolene, ale ani to nereaguje na moje povely. Kde teda sú? Pokiaľ viem, na ceste sa nepracuje, žiadna prekážka pre ne nehrozí. A keby aj nejaká prekážka hrozila, nikto ma o nej predsa neinformoval a ja som ju nepostrehol ani najmenším náznakom.

Pohyb zvyčajne naznačuje aspoň citelný zášklb svalu, či svalov, ktoré pre tento znak života potrebujete. Ja som ich necitíl. Hlavne ma znervózňovalo, že som nevedel prečo to tak je. Mamina už konala a po obede som ležal na jednotke intenzívnej starostlivosti detského oddelenia nemocnice s poliklinikou v mojom rodnom meste. Okamžite chápem intenzívnu starostlivosť ako intenzívnu starostlivosť mojej maminy. Veľmi sa o mňa bojí a som rád, že pri mne niekto je a ja nemusím myslieť iba na strom za oknom. Je to asi šesťmetrová breza a ja sa pri nej zoznamujem s novými slovami ako napríklad bažant a imunopreparáty.

Vedľa mňa leží chlapec, s veľmi vysokými horúčkami. Už dlhší čas ho doktori nevedia účinne liečiť, stále pri ňom sedí a utišuje ho jeho mama, tak ako mňa moja. Spolu tvoria štít, ktorý nás dvoch asi ako jediné v tú chvíľu chráni. Ešte že ich máme. Napojili ma na infúziu. Celé dni ma navštevuje nespočetné množstvo doktorov. Všetci nadomnou pokrútili hlavou, svojim neurologickým kladivkom poklepávajú moje kĺby. Už na nich začínam byť alergický. Skoro každý z nich si poškrabká bradu a povie: „Neviem, čo s ním môže byť.“ Tak to mi pomôže. Moja mama už určite cíti beznádej. Ja alergiu na doktorov s kladivkom. Klepnutie na koleno, šteklenie, šťuchanie. Stále dokola.